Je pravda, že ste študovali teológiu?
Študoval, ale nebolo to také jednoduché, ako sa môže zdať. Na denné štúdium Rímskokatolíckej Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave som totiž nastúpil v novembri roku 1968. To som mal za sebou už tretí ročník Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach, kde som študoval matematiku a fyziku. Čoskoro však nastúpila normalizácia a môj ojedinelý pokus o dvojštúdium sa nevydaril. Obe fakulty som musel oficiálne opustiť.
Teológiu ste teda nedoštudovali?
Ale áno, obe fakulty som napokon úspešne dokončil, ale až po mnohých peripetiách. Posledné dva ročníky bohosloveckej fakulty som študoval externe. Prvé tri som po udelenej výnimke skončil za dva roky.
Čo teda hovoríte ako absolvent tejto fakulty na zjavenia Panny Márie a iné „zázračné“ javy?
Máte zrejme na mysli súkromné, teda vo viere nezáväzné zjavenia, ale aj rôzne „plačúce obrazy“, vidiny „anjelov“, obrazy Panny Márie dokonca v odrezkoch dreva – napríklad prípad Medzilaborce – a ďalšie imaginárne či virtuálne javy. Všetky tieto javy patria k degenerovaným formám ľudovej zbožnosti. Ale zase, nie je to nič nové pod slnkom. Veď len nedávno oslavovali katolíci 150. výročie zjavenia Panny Márie v Lurdoch. A od toho pamätného roku 1858 dodnes bolo iba tam nahlásených viac ako 7 200 „zázračných“ uzdravení. Z nich cirkev ako skutočné zázraky uznala pre mňa „až“ a pre niekoho „len“ 67 prípadov. Posledný v septembri 2005.
Prečo „až“ 67?
Nech mi svätá Bernadetta Soubirousová odpustí (pápež Pius XI. ju kanonizoval v decembri 1933), ale aj napriek všetkému „zázračnému“, čo sa v Lurdoch odohralo, tvrdím, že príslušná kongregácia sa aj tak mala riadiť heslom „be careful“ – buďme opatrní. Alebo „don't be stupid“ – nebuďme hlúpi. Vyberte si.
Nebolo by to v rozpore so zbožnosťou?
Veľký prírodovedec William Buckland bol zbožný človek, ale zježili sa mu vlasy na hlave – aj tie, ktoré nemal – vždy, keď počul niečo o novom „zázraku“. Raz narazil na údajný zázrak mučeníkovej krvi vytrvalo kvapkajúcej na dlážku istého rímskokatolíckeho kostola. Nuž a tento anglický duchovný, člen význačných svetových vedeckých spoločností, nezaváhal, namočil do „krvavej škvrny“ prst, oblizol ho a vyhlásil pred všetkými prítomnými: „Je to netopierí moč.“
Hovoríte o ranoviktoriánskom období v Anglicku, Slovensko sa však stáva krajinou vizionárov a zjavení na prahu 21. storočia. Čím to je?
Zvýšený výskyt zjavení a pravidelné masové púte na miesta týchto zjavení o niečom svedčia. Mnohých ľudí drží u nás pri živote už iba iracionálno, ktoré zahŕňa aj náboženské vízie. To je však živná pôda pre tých, ktorí parazitujú na zbožnosti ľudí a ich túžbe po rôznych „zázrakoch“. Zvyknem pripomínať, že viera a povera majú k sebe veľmi blízko a že Panna Maria nie je speváčka Madonna na turné po Slovensku, kde sa zjavuje najmä tínedžerom.
Ale nezdá sa vám, že Vatikán začína byť v otázkach zázrakov predsa len zdržanlivejší?
Najnovšia inštrukcia z Vatikánu Sanctorum Mater o sprísnení kanonizačného procesu, a to hneď na úrovní diecéz, zatiaľ nič podstatné nerieši. Ale Deo gratias aj za to, možno sa ľady pohnú. Je tu však jeden pomerne nedávny precedens – blahorečenie Matky Terezy a doslova škandalózny prípad, ktorý s tým súvisel. Rok po jej smrti Kongregácia pre skúmanie života svätých slávnostne vyhlásila, že na príhovor Matky Terezy sa v Bengálsku stal skutočný zázrak (už bez úvodzoviek). Pred desiatimi rokmi tam údajne došlo k nevysvetliteľnému vyliečeniu Bengálčanky Moniky Besry, ktorej zistili rakovinu žalúdka. Po tom, čo jej na telo položili medailón požehnaný Matkou Terezou a Monika sa k nej pomodlila, zákerný nádor náhle zmizol. Vatikán po konzultáciách s lekármi konštatoval, že uzdravenie sa nedá vysvetliť prostriedkami klasickej medicíny, a teda ide o zázrak.
A nejde?
Okrem iných sa vtedy ozval aj minister zdravotníctva Západného Bengálska (patrí tam aj Kalkata) Partho De, ktorý bol ochotný pred súdom potvrdiť, že tumor Moniky zmizol nie v dôsledku „zázraku“, ale správnej liečby a silných liekov indických lekárov. Prípad sa však v Indii diplomaticky ututlal, najmä z úcty k životu a dielu Matky Terezy. Ako vieme, proces jej blahorečenia Vatikán aj napriek všetkým pochybnostiam, protestom a námietkam dotiahol do „úspešného“ konca. Pápež Ján Pavol II. mohol v októbri 2003 vyhlásiť Matku Terezu za blahoslavenú. Pripomínam, že sa tak stalo v rekordne krátkom čase, pretože procedúra kanonizácie sa začala sa už dva roky po jej smrti, a nie po piatich rokoch, ako to vyžadujú cirkevné predpisy.
Zázrak sa však mal udiať aj celkom nedávno, na desiate výročie úmrtia Matky Terezy. Niečo nevysvetliteľné sa vraj stalo pátrovi V. M. Thomasovi v indickom meste Guwahati.
Áno, tento 56-ročný páter práve slúžil omšu a modlil sa k Matke Tereze. A v tej chvíli náhle zmizol veľký močový kameň, ktorý ho dlho trápil. Komentáre urológov k tomuto „zázračnému“ javu radšej neuvediem. Stále je nádej, že príslušná Kongregácia nestratila ešte súdnosť a aspoň v tomto prípade bude načúvať lekárom.
Ozývajú sa hlasy v cirkvi aj mimo nej, že pravidlá kanonizácie treba zmeniť. Čo vy na to?
A čo tak nahradiť celý kanonizačný proces jednoduchou proklamáciou, ako to už bolo kedysi v minulosti? Ak mi dáte priestor, rád by som sa obrátil priamo na cirkevnú hierarchiu a spýtal sa, či by sme sa tým nevyhli aj vlastným pochybnostiam, ale najmä výsmechu zo strany ľudí mimo cirkvi? Nemuseli by sme potom krvopotne a často až klamlivo vysvetľovať nevysvetliteľné a zároveň riskantne zaťahovať Boha a transcendentno do vedy, prípadne naopak. Mnohí velikáni ducha sú predsa pre nás už dávno svätí, aj bez podozrivých a dehonestujúcich kanonizačných rituálov katolíckej cirkvi. Musíme si uvedomiť, že smiešnymi kanonizačnými trikmi strkáme samotné kanonizované osobnosti doslova pod cirkusové šapito. Dopĺňame tak aj muníciu ateistov a prispievame k zosmiešňovaniu vlastnej cirkvi, priamo aj nepriamo.
Živčákova hora sa stáva slovenskými Lurdami, pútnici tam chodia až z Nemecka napiť sa zázračnej vody, ktorá vraj lieči slepotu, obrnu aj ďalšie ťažké choroby.
No vidíte, ako ľahko sa zabúda okrem iného aj na výskumy dnes už nebohého profesora neurológie Jozefa Černáčka, ktoré potvrdili existenciu takzvanej hysterickej obrny. Pacient nemôže chodiť, ale po vypnutí jeho pamäti na tento hendikep, napríklad elektrošokom a možno aj hypnózou, sa pohyblivosť končatiny „zázračne“ obnoví, dokonca natrvalo. Do tejto kategórie však patria aj rôzne „zázraky“ na podklade takzvaného placebo efektu. A lieči aj vôľa pacienta, jeho dobrá spolupráca s lekárom, viera v to, že vyliečiť sa možno. Veď sa píše: „Tvoja viera ťa uzdravila.“
Ale rakovinu?
Vari ste nepočuli o spontánnych remisiách nádorov, keď tumor ustupuje – alebo úplne zmizne – bez toho, aby sa pacient vtedy podrobil niektorej zo základných liečebných metód? Nie som onkológ, odvolám sa preto na popredného slovenského odborníka v tejto oblasti Viliama Ujházyho. V jednom skúmanom súbore pacientov v roku 1993 sa napríklad vyskytlo až 1 051 prípadov takéhoto spontánneho ústupu rozličných foriem nádorovej choroby. Či už kompletného, alebo čiastočného. Ujházy to nazýva, „normálnym fyziologickým procesom". Zároveň však dodáva, že nejednému takto vyliečenému pacientovi nik nevyvráti, že mu pomohol „zázračný“ liečiteľ, ktorého medzitým navštívil, alebo voda zo Živčákovej, ak bol práve tam na púti.
Vraj ste z farárskej rodiny. Je to tak?
Som vnuk gréckokatolíckeho farára, aj dvaja strýkovia boli kňazi. Ak chcete vedieť viac o mojej rodine, prosím. Otec bol nekompromisný antifašista, ale aj antikomunista. V rámci akcie B sme museli roku 1956 opustiť „veľkú Bratislavu“ a naša 5-členná rodina odišla do Košíc. Dôvod? Vykonštruované protištátne aktivity otca. Rehabilitovali ho až počas Pražskej jari.
Ako využívate znalosti z teológie?
Som riadnym členom Teologického fóra, čiže združenia teológov a laikov liberálnejšieho a kritického zmýšľania. Vystupujem tam často s kritikou pseudonáboženských a fundamentalistických predstáv, učení a teórií.
Ako experta na prírodovedecké aj teologické otázky vás slovenskí biskupi údajne prizývajú aj s referátmi na zasadnutia svojej Komisie pre vedu, vzdelanie, kultúru a univerzity?
To sa už nedeje tak často. Keď ma však pozývali, upozorňoval som napríklad na úpadkové formy ľudovej zbožnosti, škodlivosť, nepravdivosť a amorálnosť astrológie a homeopatie, ale aj na presilu nových blahoslavených a svätých. A, predstavte si, vtedajší predseda KBS biskup Rudolf Baláž mi za niečo z toho paradoxne – asi omylom – dokonca poslal oficiálny ďakovný list!
V populárno-vedeckej práci bojujete proti šarlatánstvu a pavede rôzneho druhu. Ale prečo v posledných rokoch tak málo počuť o Spoločnosti pre podporovanie kritického myslenia?
Táto moja činnosť sa, žiaľ, nestretla s veľkým pochopením vo vedení SAV ani vo vedení môjho materského ústavu, kde už len „dožívam“. Preto som našu Spoločnosť od roku 2004 radšej „zakonzervoval“, možno iba dočasne, a jej činnosť nútene utlmil. No sám som celkom neprestal, ako vidíte. Vlastne – ako počujete.
RNDr. Igor Kapišinský, CSc. (61) – astrofyzik. Po skončení štúdia fyziky (so špecializáciou astronómia) na Prírodovedeckej fakulte UK pracuje od roku 1973 v Astronomickom ústave SAV v Bratislave. Je zakladateľom laboratórnej astrofyziky (tzv. astronómia cez mikroskop) na Slovensku. Vo výskume sa zaoberá najmä dynamikou kozmického prachu a mikrometeoroidov, na ktorú majú vplyv aj negravitačné efekty. V úzkej spolupráci s americkým NASA sa podieľa na analýze chemických a fyzikálno-optických vlastností kozmických mikročastíc. Je členom dvoch komisií Medzinárodnej astronomickej únie. Do slovenčiny preložil diela svetoznámeho astrofyzika Stephena Hawkinga.