Na súši aj po vode

Predstavte si, že by ste pri ceste na vašu vysnívanú dovolenku na niektorý z chorvátskych alebo gréckych ostrovov nepotrebovali využiť trajekt. Jednoducho by ste sa na miesto prepravili so svojím obojživelníkom. Fikcia? Ani nie. Myšlienka obojživelných vozidiel nie je zďaleka produktom minulého storočia. Vynález vozidla pohybujúceho sa po súši aj vode sa pripisuje neapolskému princovi Raimondovi di Sango zo Sansevera už v roku 1750.

Žiadny nový vynález

O parnom a spaľovacom motore sa však vtedy nikomu ani nesnívalo a tak je prvým známym obojživelníkom až parný Orukter Amphibolos patentovaný americkým vynálezcom Oliverom Evansom. Mal tvar dreveného člna s ohromným parným kotlom a namiesto lodnej skrutky propelerové koleso. Benzínový obojživelník sa objavil prakticky hneď so vznikom motorov s vnútorným spaľovaním. Všetko to boli buď lode s namontovanými kolesami, alebo autá s lodným trupom. Jedno však mali spoločné. Jazdili zle na ceste a ešte horšie na vode. Skutočný prelom prišiel až s druhou svetovou vojnou, keď sa obojživelné vozidlá dali do služieb armád. Najznámejšie sú z tých čias nemecké vojenské obojživelníky. Napríklad Schwimmwagen skonštruovaný z Kubelwagenu Ferdinanda Porscheho a upravený Erwinom Komendom. V USA mal náprotivok v podobe obojživelných verzií Jeppu Willys MB alebo Fordu GPA.

Do civilu až po vojne

Z armády vystúpili obojživelníky až v šesťdesiatych rokoch a dali sa do civilných služieb. Prvý rekreačný obojživelník postavila nemecká spoločnosť Amphicar. Jej model s označením Amphicar 770 dokázal jazdiť na súši rýchlosťou 70 míľ za hodinu a vo vode rýchlosťou sedem míľ. Mal motor s výkonom od 43 do 75 koní. Jeden zo zákazníkov sa na jeho adresu vyjadril: „Nie je to dobré auto ani dobrá loď, ale je to fajn.“ Asi aj preto zaostával predaj za pôvodnými očakávaniami. Namiesto 20 000 kusov ročne predala spoločnosť od roku 1961 do roku 1965 spolu necelých 4000 kusov Amphicu. A to ho exportovala aj do USA a Veľkej Británie. Napriek tomu to bol dovtedy komerčne najúspešnejší obojživelník všetkých čias. Ropná kríza v sedemdesiatych rokoch dala však celkom zabudnúť na takéto „panské huncútstva“ a obojživelníky sa ocitli medzi ohrozenými druhmi.

Aquada zrúcala predsudky

Vždy sa však nájde niekto, kto ide proti prúdu. A tentoraz doslova. Austrálska spoločnosť Gibbs Technologies predstavila v roku 2004 svoju revolučnú Aquadu. Športový roadster pripomínajúci Mazdu Miatu (MX-5) zrúcal všetky predsudky proti obojživelníkom. Dvadsať patentov vrátane systému zasúvania kolies uplatnených v jeho konštrukcii mu umožnilo jazdiť na ceste rýchlosťou 160 km/h a na vode až neuveriteľných 50 km/h. Richard Branson, majiteľ spoločnosti Virgin Group, známy vývojom lacného kozmického plavidla, preplával na svojej Aquade Lamanšský prieliv za jednu hodinu a 40 minút, čím prekonal pôvodný rekord obojživelníkov o viac ako štyri hodiny.

Neskôr prišiel Gibbs Technologies na trh aj s originálnym krížencom vodného skútra a motocykla ATV, s ktorým sa môžete vyblázniť na pláži, ceste či na vode v rýchlosti 72 km/h. Cena je však omračujúcich 146 000 dolárov.

Hot rod na vode

Ak niekomu nestačí trojmiestna Aquada a požaduje viac luxusu, môže sa obrátiť na americkú spoločnosť WatherCar. Jej Python je doslova rolls-royce medzi obojživelníkmi a zároveň najrýchlejší obojživelník všetkých čias. Nie náhodou získal prezývku hot rod na vode. Do jeho dizajnu sa asi nezamilujete, keďže predná časť pripomína skôr pikap ako luxusný kabriolet, no keď si sadnete za volant do luxusne zariadeného interiéru, rýchlo zmeníte názor. Najmä ak otočíte kľúčikom. Vzadu je totiž uložený, podobne ako pri motorových člnoch, obrovský 6,2-litrový osemvalec z Chevroletu Corvette ZR1 s výkonom 640 koní! Napokon aj zadné svetlá pochádzajú z tejto americkej športovej ikony. Python jazdí na suchu 160 km/h a na vodnej hladine dosahuje neuveriteľnú maximálku 96 km/h, čím dá zabrať aj pretekárskym klzákom. Za túto úžasnú hračku však zaplatíte rovnako neuveriteľných 200 000 dolárov.

Švajčiarske vodné sny

Korunu svetu obojživelníkov však nasadil až švajčiarsky vizionár Frank Rinderknecht, majiteľ slávnej spoločnosti Rinspeed. Ten si splnil svoje detské sny hneď dva krát. V roku 2004 šokoval verejnosť konceptom Spalsh. Športový dvojmiestny roadster dostal totiž do vienka vodné krídla, vďaka ktorým sa vznáša nad hladinou vo výške 60 cm a nemá problém šprintovať na hladine osemdesiatkou. Tu však Rinderknechtova predstavivosť zďaleka neskončila.

O štyri roky neskôr ohúril totálne „uletenou“ štúdiou sQuba, ktorá na asfalte podáva výkony športiaka a okrem toho, že dokáže plávať rýchlosťou 6 km/h, je vlastne aj ponorkou. Stačí si nasadiť kyslíkové prístroje integrované do sedadiel, obliecť neoprén, zapnúť elektropohon a môžete ísť na výlet pod hladinu.

Spalsh aj sQuba majú len jednu zásadnú nevýhodu. Nikdy sa nebudú vyrábať.