reportér
Vyštudoval novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, v Pravde (jej vtedajšej víkendovej prílohe P 24) začal pracovať v roku 1969, v rokoch 1972 - 1986 pôsobil v týždenníku Nové slovo, potom opäť v Pravde ako jej stály moskovský spravodajca (do roku 1991). V rokoch 1995 - 1996 bol šéfredaktorom Pravdy, neskôr komentátorom a reportérom. Je nositeľom ocenenia Krištáľové krídlo za rok 1997, ceny SAV za popularizáciu vedy v roku 2007 a niekoľkých ocenení Slovenského syndikátu novinárov. V súčasnosti sa venuje prevažne publicistike o najnovších slovenských dejinách a rozhovorom so známymi osobnosťami vedy a kultúry.
Je tu opäť výročie novembra 1989. Nik z revolučných tribúnov nevolal vtedy po privatizácii ani po návrate kapitalizmu, zato takmer každý rečnil o "lepšom“ socializme, o sociálne spravodlivejšej spoločnosti.
Európska civilizácia prežila už niekoľko pokusov o samovraždu. Jeden z najvážnejších predstavovala prvá svetová vojna, ukončená pred 100 rokmi.
Od dobrého suseda ploty robiť netreba. Česko-Slovensko, ktorého storočnicu sme si nedávno pripomenuli, veľmi skoro doplatilo aj na zlé vzťahy so susedmi.
Česko-slovensko-rusínska republika. Takúto zmenu v názve spoločného štátu navrhla začiatkom mája 1919 Národná rada Rusínov.
Zemetrasenie na tektonickom zlome dejín. Aj tak by sa dalo charakterizovať dianie, ktoré zmenilo politickú mapu Európy.
Pred 80 rokmi sa Britom a Francúzom mohlo zdať, že v Mníchove definitívne ukojili Hitlerovu pažravosť a bude mier.
Mníchovská konferencia sa začala pred 80 rokmi, vo štvrtok 29. septembra 1938 o pol jednej popoludní v mníchovskom tzv. Vodcovom dome (Führerbau).
Bola streda, tri dni po prelomových voľbách. Vyhralo v nich síce opäť HZDS, ale súdnemu občanovi bolo jasné, že Mečiarovi sa nepodarí zostaviť vládu.
Bol piatok 23. septembra 1938, krátko po desiatej hodine večer. Rozhlas prerušil vysielanie.
Alexandrovi Bachnárovi z Bratislavy ťahá už na stovku, má však fenomenálnu pamäť. Zrkadlia sa v nej pestré osudy ľudí pri vzostupoch a pádoch Československa.
Slovensku chýbajú ľudia. Tisícky pracovníkov rozmanitých profesií.
Sedemnásť novelizácií za 25 rokov - nie sú to pričasté zmeny v základnom zákone štátu? Nie je ich priveľa?
Tento akt protirečí nielen všetkým zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi, ale aj základným normám medzinárodného práva. Kľúčová veta vyhlásenia, ktorým vedenie ČSSR odsúdilo prekročenie jeho hraníc.
Schôdzka Alexandra Dubčeka s Leonidom Brežnevom v Čiernej nad Tisou mala dramatický priebeh. Skončila sa 1. augusta 1968 jednou písomnou a niekoľkými tajnými ústnymi dohodami.
Takú slávu už Čierna nad Tisou nezažije, hovorí 83-ročný Emil Šimo. Pred polstoročím bol svedkom rokovaní najvyšších predstaviteľov Československa a Sovietskeho zväzu.
Prvé správy neuvádzali zmasakrovanie celej cárskej rodiny, ktorá sa vtedy nachádzala s bývalým ruským panovníkom vo vyhnanstve na Urale.
Ak sa povie Pražská jar, čo starší si hneď spomenú na Dubčekove rožky a na prvé voľné soboty. Ale tých niekoľko mesiacov slobody v roku 1968 prinieslo oveľa viac.
Zďaleka nie každý na Slovensku slávi 5. júla dvoch vierozvestcov, sú ľudia, ktorí si výročie ich príchodu do našich končín dokonca pripomínajú ako začiatok zlých čias.
Pražská jar prechádzala do horúceho leta a české médiá vyčítali Slovákom, že namiesto demokratizácie politických pomerov neprestajne nastoľujú požiadavku federalizácie.
Podľa starších encyklopédií a historických príručiek prvá bunka HG vznikla v júni 1938 v Bratislave, ďalšie dve v júli, a to v Trnave a v Nitre.
Cvičenie Šumava sa konalo v júni 1968. Kto vtedy z nezasvätených mohol tušiť, že je generálkou na obsadenie Československa spojeneckými armádami?
Štyridsaťštyri Slovákov odsúdených na smrť v jednom jedinom procese a ešte v ten istý deň aj popravených. Stalo sa to pred 100 rokmi v srbskom meste Kragujevac.
Ľudstvo ešte nikdy nebolo tak blízko celoplanetárnej apokalypse. Tvrdia to jadroví vedci aj niektorí politici.
Slovensko bude mať vlastnú administratívu, snem a súdy. To sú kľúčové slová dohody, ktorá prispela k vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov, zároveň však bola jablkom sváru.
Takmer 92-ročný historik Pavel Pollák hovorí o významnej osobnosti našich moderných dejín, o 103-ročnom Imrichovi Kružliakovi.