Dovidenia o 62 rokov
Ak sa nejaká strana chystá vymeniť svojho predsedu po zhruba troch rokoch existencie, znamenať to môže niekoľko vecí. Buď predseda vyrobil nejakú neslýchanosť, alebo je nad slnko jasnejšie, že ťahá stranu ku dnu svojou neschopnosťou.
Znamenať to však môže i toľko, že členovia vedenia, ktorí chcú svojho predsedu zhodiť, majú jednoducho vysoké predstavy o svojich vlastných schopnostiach a politickom potenciáli. V prípade SaS môže byť správne prakticky čokoľvek z uvedeného.
Pravda je, že zakladateľ a doterajší predseda SaS Richard Sulík vyrobil nie jednu, ale nespočetné množstvo neslýchaností. Počnúc jeho účinkovaním v kresle predsedu Národnej rady, končiac jeho mudrovaním na adresu Grécka, eurozóny a Európskej únie. Otázkou len je, či práve toto sú veci, ktoré za nehorázne považujú aj voliči SaS.
Je celkom možné aj to, že práve Sulík ťahá svoju stranu ku dnu svojou neschopnosťou. Napríklad neschopnosťou pochopiť, že strana, ktorá sa v prieskumoch dlhodobo potáca tesne nad hranicou vstupu do parlamentu, nemá inú budúcnosť, ako len v spolupráci s inými stranami. To by sa však predseda k tým iným stranám musel správať trochu inak, ako sa správa. Určite netorpédovať spoločné dohody, neignorovať spoločné schôdzky a tak ďalej. A na pôde parlamentu by zasa predseda nemal „zabúdať“ prísť na hlasovanie o zákonoch, ktoré vlastnoručne navrhla práve jeho strana. Opäť je otázkou, či voliči SaS toto všetko považujú za Sulíkovu neschopnosť alebo, naopak, imponuje im to.
Pre túto stranu platí nepochybne i tá tretia možnosť. Jozef Kollár, Daniel Krajcer, Martin Chren a ostatní majú asi neodbytný pocit, že len Sulíkova neschopnosť v kresle predsedu bráni ľuďom – potenciálnym voličom – uvidieť v plnej kráse ich vlastné schopnosti. Túto možnosť ponechajme radšej bez komentára.
Ak sa bude v SaS o predsedovi rozhodovať naozaj na individuálnych stretnutiach kandidátov s jednotlivými členmi strany, táto strana sa bezpochyby zaradí k najdemokratickejším politickým zoskupeniam našej planéty. Ešte šťastie, že tých členov je iba necelých tristo. Ak Sulík a jeho vyzývateľ Kollár strávia pri rozhovoroch s každým členom zhodne len po pätnásť minút, aj tak ich oboch pred marcovým snemom SaS čaká pekných 4 380 minút osobného kortešovania. Alebo 73 hodín. Alebo tri dni a noci v kuse – ak vylúčime spánok, jedlo a to ostatné.
Ale veď prečo nie? Možno nabudúce, keď sa tento spolok dostane opäť k moci, budú pestovať takúto demokraciu vo veľkom. Napríklad tak, že svoj plán na zavedenie superhrubej mzdy a odvodového bonusu najprv prediskutujú s každým zamestnaným obyvateľom Slovenska.
To by však mali začať už teraz. Pretože ak by strávili s každým z nás čo i len tých istých pätnásť minút, na vysvetľovanie by mali pekných 549-tisíc hodín. Čo je 22 875 dní alebo zhruba 62 rokov. Ale ktovie, možno práve tento údaj napovedá, kedy sa Strana a solidarita opäť dostane k vládnutiu. Bez ohľadu na to, či ju povedie neveľmi okrôchaný fanfarón Sulík, alebo politická suchá ratolesť Kollár.
CITAT: Pravda je, že zakladateľ a doterajší predseda SaS Richard Sulík vyrobil nie jednu, ale nespočetné množstvo neslýchaností. Počnúc jeho účinkovaním v kresle predsedu Národnej rady, končiac jeho mudrovaním na adresu Grécka, eurozóny a Európskej únie.