Proletári, idú Vianoce
Vianoce sú predo dvermi. Adventné ticho nám vraj ukradli vianoční animátori, organizátori predvianočných večierkov a „žúrok“, organizátori vianočných trhov v mestách aj na vidieku, zlodeji Santovej čapice, zostavovatelia televízneho vysielania... Veď hej, vyššie spomenuté s prichádzajúcou oslavou Božieho narodenia veľmi nesúvisí.
Pracujem na „vidieku“ v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Každý deň sa vozím do práce aj z nej medzimestskou autobusovou dopravou (zmenil sa cestovný poriadok), horúčava-nehorúčava, sneh-nesneh (nasnežilo a bola kalamita). V našom, „mojom“ detskom oddelení v knižnici máme vyzdobený umelý stromček, pod ním akože darčeky, obalené prázdne škatule, na oknách svojpomocne vyrobenú vianočnú výzdobu.
Moja súkromná oslava Vianoc a zimy s tou verejnoprávnou vôbec nesúvisí. Všímajúc si svojich spolucestujúcich, kolegov a vôbec „bratov v boji“ ani ich! Šťuknutím televízneho ovládača tu na vidieku zostáva predvianočné zimné ticho, autobusové žartíky o tom, ako nám aj teraz nasnežilo do karát a odhŕňače zmizli kdesi v závejoch, o tom, ako sú každoročne zaviate cesty do práce, o tom, ako si na noc v knižnici vypíname kúrenie (šetríme) a potom ráno sa hodinku trasieme od zimy, kým sa nám znovu zohrejú radiátory, aj o tom, ako takmer nik nemá peniaze na lieky, potraviny a ešte k tomu Vianoce… Mnohí ľudia cestujú do Bratislavy na úrad práce, do poisťovní, do pezinského Tesca alebo Lidlu pozrieť zľavy.
Idú Vianoce. Neulievame sa zo života, na „vidieku“ sa to nikdy nenosilo ani nenosí. Národ pečie, mnohí majú už napečené. Oblátky, trubičky, orechové štangle, linecké kolieska, medovníčky, medvedie labky, sucháriky, marokánky, tento rok z jednej dávky… Nevláčia autobusmi drahé dary. Nakupuje sa u Číňanov, Vietnamcov a v pezinskej Tatiane, tam je to za facku. Papuče, rukavice, spodná bielizeň a drobnosti.
Vo Vinosadoch opravili cestu. Každý rok popri tejto ceste bývajú srnky. Tento rok je ich viac ako inokedy. Za Modrou vídavam bažanty, na jar ich vystriedajú bociany. Teraz tam chodieva „na špacírku“ jedna líška. Niektorí ľudia ochorejú a prestanú sa s nami voziť autobusom. Iní zmiznú z kostolných lavíc a potom sa za nich v kostole modlievame. Na Štedrý večer pre nich ešte prestrieme a ďalší rok o nich už len hovoríme a smejeme sa. Minule si jeden strýco vzdychol: „Keby som to napísal, čo sem všecko zažil, papír by nestačil!“
Ani jednému z mojich kolegov a spolucestujúcich by papír nestačil. Neulievajú sa zo života. Verejná oslava Vianoc s tou našou privátnou vôbec nesúvisí. Obraciame sa tu všetci, chodíme do roboty, nemáme prachy, sme chorí a niektorí bez nej, neposlúchajú nás deti, kolená, nohy, hádame sa v rodinách, udobrujeme a stretávame, pečieme koláče, a keď príde Ježiško, zvľúdnieme a zastavíme sa.
Tu na vidieku sa ešte píšu pohľadnice, ak chcete dáku vidieť, príďte k nám do knižnice, deti sa učia spievať koledy a chodia koledovať hoc aj tetám knižničiarkam. My v knižnici nemáme „vianočný večierok ani „žúrku“. Navaríme si kapustnice a v stredu, keď máme zatvorené, si spolu sadneme. Keď otvoríme, možno ponúkneme hostí.