Čas radosti
Mám rád Vianoce. Viem, že to môže mnohých spoluobčanov pohoršiť, aj keď práve nepatria k oným vierovyznaniam z Bruselu a iných západných (dnes teda už akosi orientálne naladených) krajín, ktoré Vianoce údajne priam nekonečne urážajú. No aj keď k nim priamo nepatria, môžu byť nachystaní vmietnuť mi do tváre: 1. že stromček! 2. že upratovanie! A napokon (3.) najväčší zo zločinov, ktorého sa vraj môže civilizovaný človek v tejto súvislosti dopustiť – darčeky!
Medzi Vianocami a nútenými prácami, aspoň podľa mnohých, vraj nie je až taký rozdiel, ktorý by sa dal považovať za podstatný. Je to vraj skoro ako posledný súd, pri ktorom sa naraz rozzvučia všetky vysávače a ľudstvo sa odovzdá osudu v tichom hlahole mihajúcich sa prachoviek, popri salvách prskajúcej masti na sporákoch.
Nejeden duchovne založený jedinec pritom pomaly intelektuálne odumrie v tvrdom a nekompromisnom stisku v odľudštených obchodných reťazcoch, teda medzi ostatnými koristiacimi divými zvermi. Nuž neviem, či je to naozaj až také zlé. Chvíle pred a počas Vianoc sú určite rozličné, často plné neúspechov a rôznych príkorí, veď aj keď sme v tom namočení všetci, prežívame ich obyčajne aj nanajvýš individuálne.
Všetci mladí ľudia vytvárajú novú skúsenosť z tradícií doteraz celkom odlišných a istotne úctyhodných a starobylých rodov, všetci starší nezištne odovzdávajú všetky zlepšenia, na ktoré počas svojho života prišli. Ide o obrovský kotol skúseností, v ktorom sa aj obyčajné kapustnice zrážajú a pretavujú do nových foriem.
V každej dedinke je aspoň pár desiatok skvelých receptov, ktoré sa okrem toho líšia aj podľa krajov, no pri všetkom potláčaní týchto odlišností vznikajú nové, ktoré sa opäť iba zásadne odlíšia od ostatných.
Nemyslím, že iba nejakou náhodou to pripomína všeobecný dejepis umenia. Veď každý vie, že o to tu nejde, že symbol, ktorý hľadáme a zakaždým znovu oslavujeme, je intímnejší a hlbší. Ide i o reťaz stretnutí vpletenú rokmi a čarovnými chvíľami do našich životov. Nestrácajú svoj význam, myslím si, ani keď sa dávno pominuli. Pamätám si ešte z Vianoc u starých rodičov, že najväčšiu bázeň vo mne v detstve vyvolávalo obradné krájanie spoločného jabĺčka.
Prastarí i starí rodičia prešli kus cudzieho sveta, neľahkého života. Preto v mojich očiach v období, keď sa až tak veľmi cestovať už nemohlo, nadobúdal tento zvyk vždy mimoriadne zvláštny význam. Nevedel som, či vôbec niekedy bude aj mojím osudom, aby som túto skúsenosť predchádzajúcich generácií zopakoval, ale s odstupom času môžem s nekonečnou vďakou povedať, že ma na ňu pripravili veľmi dobre.
Každý pri stole z jabĺčka dostal malý kúsok s významným a akoby magickým posolstvom do budúcnosti: keby v živote či v cudzom svete niekedy stratil cestu, má si na túto chvíľu spomenúť a určite ju opäť nájde. Vtedy nikde a nikdy nezablúdi. A iste pritom išlo aj o tú najdôležitejšiu, ktorou je cesta k sebe samému, lebo tá vedie len cez srdcia blízkych. Je to tá jediná cesta, na konci ktorej je domov.