Chuť domoviny
Vôňa a chuť rodičovského jedla je uložená hlboko v pamäti, práve tak ako v nej leží obraz krajiny, z ktorej potraviny vzišli. Odkrojíme si krajec z čerstvo upečeného chlebíka a ovanie nás letný vánok z poľa zrelého obilia. Za lyžicou medu je rozkvitnutá lúka, na ktorej sa pasú ovečky. Jedlo to je domovina a jej poctiví hospodári.
Ponuka jedál na slovenskom stole je bohatá, ale čoraz viac potravín, aj tých ktoré budú ozdobou vianočnej tabule, pochádza z dovozu. Nič proti citrusom, nikdy na Slovensku nerástli, ale všetkými ostatnými potravinami sýtil svoj ľud ten, kto bol jeho základom – slovenský roľník. V posledných rokoch sa mu podlamujú kolená pod presilou ponuky lacných zahraničných potravín.
Všetci ich už stihli ochutnať a každý už prišiel na to, že čosi im chýba. Sú to cenovo dostupné „masovky“, ale nepodarujú človeku nijaký chuťový zážitok. Obchody sú plné potravín, ale krajina, a to je paradox tretieho tisícročia, chradne. Z lúk nepočuť spiežovce oviec, z maštalí sa neozýva kvičanie prasiat. Slovenská klobása sa robí z dovezeného mäsa.
Stalo sa čosi, čo si nik nevedel pred dvadsiatimi rokmi dosť dobre predstaviť. Takmer sme prišli o vlastných poľnohospodárov. Zostalo ich dákych päťdesiattisíc. Držia sa s vypätím síl, sú zanovití a húževnatí ako hrče v tvrdom dreve a ponúkajú jedlo, ktoré ani najláskavejšia macocha nedá. Roľník nečaká len a len na dotácie, povzbudí ho každodenný záujem jeho spotrebiteľa.