Štandard neštandard
Súčasťou politického bontónu je u nás želanie, aby tí druhí boli normálni, slušní, skrátka „štandardní“. Nejeden pravičiar preto tvrdí, že by bolo pre slovenskú pravicu nanajvýš osožné, keby u nás už konečne niekedy vznikla „štandardná ľavica“. Na druhej strane bude nejeden ľavičiar vzdychať, ako mu na Slovensku chýba normálna, „štandardná pravica“.
S tým, že pre nijakú parlamentnú demokraciu nie je osožné, keď kríva na ľavú či pravú nohu, sa dá vo všeobecnosti samozrejme len súhlasiť. Lenže tu ide o inú hru. Takýmito povzdychmi na adresu opačného tábora dávajú politici a ich kluby najavo predovšetkým to, že oni sú tí normálni. Úvahami na tému Smer nie je štandardná ľavica pravicoví autori budia dojem, že pravica, najmä trio SDKÚ, KDH a Most, je štandardná. Platí to i naopak. Keď niekto zo Smeru hovorí, ako veľmi mu chýba „štandardná pravicová oponentúra“, má na mysli najmä to, že politická argumentácia Smeru je čisto štandardná.
A ešte čosi. Tvrdenie o neštandardnosti vlády či opozície má poskytnúť dotyčným alibi aj na rôzne diskutabilné kroky. Práve tak postupoval Vladimír Mečiar, keď vytváral okolo opozície chiméry tajných sprisahaní, proti ktorým musí zasiahnuť, lebo ide priam o bezpečnosť štátu. Podobne, i keď pravdaže nie tak hrubozrnne, si zasa Mečiarom občas pomáhala prvá vláda Mikuláša Dzurindu. Tá druhá už mala naporúdzi Smer, čo po nej prevzala aj vláda Ivety Radičovej. Prvá vláda Roberta Fica používala tento trik najmä v súvislosti s maďarskou etnickou menšinou. Tá terajšia sa s týmto trikom, zdá sa, pohráva v súvislosti s voľbou generálneho prokurátora.
Úvahy o tom, čo je a čo nie je naozaj štandardné, tu nehrajú úlohu. Čo má byť u nás štandardné? Európsky sekularizmus, ktorý je na vzostupe na väčšine kontinentu, alebo katolícky tradicionalizmus, ktorý má u nás medzi ľuďmi ešte stále silné slovo naľavo-napravo? Thatcherovský neoliberalizmus, podľa ktorého neexistuje čosi ako spoločnosť, pretože existujú len jednotlivci? Alebo predstavy o socializme, ktoré sú často viac ako znalosťami vývoja diktované sentimentom za časmi, ktoré sa už nevrátia? Každý vám povie, že štandardné je presne to, čomu verí on sám.
Má byť naším štandardom politická scéna, ktorú by vypĺňali dva obrie bloky tak, že by prakticky neexistoval priestor pre inú alternatívu? Alebo ním má byť to, že každá nová politická myšlienka – alebo každý nový politik – automaticky vyvolá vznik novej samostatnej politickej strany? O tom prvom snívajú lídri „veľkých“ strán, to druhé je realita, v ktorej už dvadsať rokov žijeme. Slovenský „štandard“ môže byť pritom štandardný len natoľko, nakoľko je „štandardné“ Slovensko. Demokracia je rámec, ktorý treba strážiť, ale v rámci ktorého je možné nepreberné množstvo „štandardov“. Našou starosťou by viac, ako mudrovanie politikov na adresy ich súperov, mohlo byť radšej to, či sa niekam posúvame, a ak áno, tak kam. Hore či dole?