Ideme ďalej
Čo sme minulý týždeň tušili, dnes vieme. Koniec sa nekonal, ideme ďalej. Aké európske prekvapenia nám ešte budúci rok nadelí?
Už sme písali, že lídri majú schváliť sedemročný rozpočtový rámec, ktorý nebude symbolizovať európsku jednotu, ale delenie na tzv. lepšiu a horšiu Európu. Začnú sa tiež klásť základy údajnej bankovej únie, no zo sľubovanej stabilnej trojpilierovej štruktúry bude nadlho len chatrný prístrešok s jednou podpílenou oporou.
Európska centrálna banka dostane právomoc dohľadu, bez dostatočných nástrojov na riešenie problémov. O spoločnom fonde na reštrukturalizáciu problémových bánk a spoločnom garančnom fonde sa sotva začne diskutovať. Do nemeckých parlamentných volieb v septembri sa neudeje nič zásadné. Ani po nich netreba čakať zázraky.
Druhý polrok 2012 jasne ukázal, že projekty spoločných garancií dlhu (eurobondy) alebo cezhraničných fiškálnych transferov (rozpočet eurozóny na investície do hospodárskeho rastu) šli na najbližší čas k ľadu. Súčasná vláda v Berlíne ich nepripúšťa a je im ochotná brániť aj blokovaním iných dôležitých rozhodnutí, napr. o vytvorení spoločného bankového dohľadu. Budúca nemusí byť výrazne iná. A v Európe nemá Berlín politickú protiváhu, ktorá by bola schopná poskytnúť koherentnú alternatívu.
To najodvážnejšie, čo môžeme v otázke fiškálnej únie čakať, bude pokus o ďalšie sprísnenie pravidiel pre tvorbu národných rozpočtov. Stály predseda Rady Herman Van Rompuy už pred decembrovým summitom navrhol systém bilaterálnych dohôd medzi členskými štátmi a Európskou komisiou, ktoré by dali bruselskej exekutíve výrazne silnejší a právne vynútiteľnejší hlas pri tvorbe rozpočtu.
Myšlienka bola zatiaľ zahraná do autu, lídri ju znovu prediskutujú na jar. Ak by mal podobný systém predsa len vzniknúť, bude so sebou niesť dva zásadné problémy: obsahový a s legitimitou.
Lepšia koordinácia rozpočtových politík je v zásade potrebná. Rovnako ako nástroje na efektívnejšie vynútenie prijatých sľubov. Komisia však už v rámci existujúcich nástrojov (európsky semester a hospodárske odporúčania) ukázala, že v chápaní príčin hospodárskej krízy a jej riešení sa iba vezie na dominantnej ideologickej vlne – problémy vidí v nezodpovednej rozpočtovej politike a riešenia v reštriktívnej fiškálnej politike.
Ani to by však nemusela byť tragédia. Ak by nefungujúce riešenia navrhovala a presadzovala exekutíva, ktorá vzišla z parlamentu priamo voleného občanmi, zastupiteľská demokracia má mechanizmy, ako sa s tým porátať. Nabudúce by si občania mohli zvoliť inú.
To je však opäť oblasť, v ktorej budúci rok veľa neprinesie. Reči o politickej únii a federácii, ktorými lídri prekypovali v hektických letných mesiacoch, boli mútením vody. Možno si vypočujeme niekoľko inšpirujúcich prejavov, no čokoľvek zásadné sa má udiať až v roku 2014, okolo volieb do Európskeho parlamentu.
Takže jedinou možnosťou ostáva, že nás v najbližších mesiacoch zase dobehne história a zásadné rozhodnutia ovplyvňujúce našu budúcnosť budeme prijímať v chvate, bez prípravy. Nebolo by to nič nové pod európskym slnkom.