Nožnice sa zatvárajú
Dvadsať rokov po rozdelení ČSFR zostáva pre Slovákov Česká republika spolu s Rakúskom hlavnou referenčnou krajinou pri porovnávaní vlastnej situácie.
Rakúšania reprezentujú „Západ“, Česi zase tých, čo „sú ako my, ale predsa len sa majú o niečo lepšie“. Rakúsko je príkladom bohatého a usporiadaného štátu i v západoeurópskom rámci. Keby sme susedili napríklad so Španielskom, miera našej frustrácie by bola o niečo nižšia.
Porovnávanie sa s Čechmi má dlhšiu históriu. Pomyselné nožnice v sociálno-ekonomickej oblasti sa výraznejšie otvárali okolo roku 1780, keď sa české krajiny vďaka osvietenským reformám začali modernizovať a kopírovať západoeurópsky vývoj. Slovensko zostalo uviaznuté v uhorských agrárnych a feudálnych pomeroch. Rozdiel medzi nami bol azda najvýraznejší v prvej tretine minulého storočia, keď si väčšina českej verejnosti budovala svoje postoje k Slovákom. Práve to nevhodne zaťažilo česko-slovenské vzťahy počas celej existencie spoločného štátu. Po roku 1918 však vidíme v slovenských dejinách základnú líniu „dobiehania“ vyspelejších Čiech a Moravy napriek tomu, že sa na tejto ceste vyskytli dočasné prehlbovania rozdielov.
Vezmime do úvahy dnes najpopulárnejší ukazovateľ vyspelosti štátu – hrubý domáci produkt na obyvateľa podľa parity kúpnej sily. Jeho hodnota na Slovensku by podľa údajov Medzinárodného menového fondu v roku 1995 predstavovala 68 percent českého, ale už v tomto roku je to 89 percent. Na základe vcelku realistického očakávania v roku 2017 môže dosiahnuť až 92 percent.
Iste, je zradné odhadovať budúcnosť, no ak by mal vývoj pokračovať súčasným tempom, Slovensko by mohlo dohnať Českú republiku do roku 2025. Vtedy by sme sa mali spolu s Českom a Slovinskom ako jediné postsocialistické štáty vyrovnať krajinám tzv. južného krídla Európskej únie. Dokonca údaje Svetovej banky tvrdia, že hrubý domáci produkt podľa parity kúpnej sily prerátaný nie na obyvateľa, ale na pracovníka, je na Slovensku v súčasnosti nepatrne vyšší ako v Česku. Vyzerá to tak, že naším hlavným nedostatkom voči západným susedom už nie je technologická zaostalosť, ale systémový problém v sociálnej a regionálnej štruktúre.
Ani „dobehnutie“ Čechov v ukazovateli HDP na jedného obyvateľa nemusí hneď znamenať, že sa im vyrovnáme platmi a životnou úrovňou. Vzhľadom na vlastnícke pomery je slovenská ekonomika postihnutá väčším odlevom ziskov do zahraničia, vyššia nezamestnanosť udržiava nízke mzdy. Vyspelejšie Česko už viaceré infraštruktúrne diela a siete má postavené a tak môže nasmerovať viac prostriedkov do spotreby, zatiaľ čo Slovensko ich musí iba budovať (napr. diaľnice). Toto naše „doháňanie“ je dané nielen súčasným, pomerne rýchlym rozvojom Slovenska, ale aj momentálnou stagnáciou českej ekonomiky. Výsledok tohto procesu je relativizovaný i tým, že prebieha na pozadí relatívneho poklesu ekonomického významu Európy a Západu ako celku oproti novým centrám v Ázii a Latinskej Amerike. Tento vývoj nastal paradoxne dôsledkom šírenia prvkov modernej spoločnosti a moderných technológií zo západných štátov do iných častí donedávna tzv. rozvojového sveta. Západ by sa mu mohol brániť iba neprestajnou koncentráciou na vždy aktuálne nové a najšpičkovejšie technológie.
Nová stratégia by si vyžadovala zmenu politiky i životného štýlu európskej populácie: odklon od spotreby k investíciám, od túžby po konzumnom spôsobe života k vysokému pracovnému nasadeniu a od záujmu stať sa vizážistom či televíznou hviezdou k štúdiu a rozvíjaniu technických a prírodných vied. Ale to je dnes sotva reálne.