Sudičky sa mýlili
Sudičky pri kolíske samostatnej Slovenskej republiky sa veru od dobrých veštieb nepretrhli. V mnohom sa našťastie ukázalo, že jej obyvatelia majú o sebe a o svojich možnostiach lepšiu mienku. Kiežby nám to vydržalo.
Nemá zmysel opíjať sa rožkami. Pred dvadsiatimi rokmi sa k otcovstvu novej republiky prihlásili mnohí, ktorým na čosi také chýbala mravná i mentálna výbava. Náš štát vznikal tri roky po zmene v roku 1989. V plnom prúde prebiehali asi najväčšie presuny majetku v našej histórii. Bolo by naivné myslieť si, že taká neopakovateľná masová možnosť zbohatnúť nemala na vznikajúci štát osudový vplyv.
Privatizácia stoviek štátnych podnikov, vykrádanie firiem, ktoré neboli určené na privatizáciu, ale v ktorých bolo možné získať vplyv cez politiku: samozrejme, že politiku to ovplyvnilo. Pre tisíckrát menšie sumy sa vraždí, pre milióny sa kupujú politici a zakladajú politické strany. Pre milióny ochotne robili zo seba truľov na televíznych obrazovkách, pretože vedeli, že keď sa vypnú kamery, nastane hodovanie. Pre milióny zavliekli Slovensko na okraj Európy.
Keď po mečiarovcoch zavládli dzurindovci, stali sa sprostredkovateľmi nášho návratu na hlavné javisko na kontinente. Na to netreba zabúdať. Zabúdať však netreba ani na to, akú obrovskú podporu mala európska integrácia medzi obyvateľmi Slovenska. Veď akú lekciu, napríklad, od voličov dostali vo voľbách 2002 ficovci – vtedy ešte len čakatelia na moc – s ich plagátmi o Európe a holých zadkoch.
Lenže zabúdať sa nemá ani na to, že keď začnú prasiatka pri politickom válove používať namiesto rypákov strieborný príbor, namiesto grúlenia hovoriť prosím a namiesto rukávov sa po jedle utierať servítkami, ešte zato neprestanú byť prasiatkami pri politickom válove. Plnom dobrôt, ktoré im nepatria.
Dokázali sme prekonať svojvôľu a násilnícke maniere mečiarovcov. Dokázali sme sa zaradiť medzi európske národy, ktoré spolurozhodujú o osude nášho kontinentu. Niektoré užitočné lekcie sme dokázali našich politikov naučiť. Čo sme zatiaľ nedokázali, je to, aby pri rozhodovaní o našich vlastných osudoch nebolo v zákulisí tak často počuť ozvenu 90. rokov, keď vznikali všetky tie vplyvné klany a svorky.
Aj preto sa občas ozýva tvrdenie, že štát treba založiť odznovu. Napísať novú ústavu, postaviť nový parlament. Preťať cievy spájajúce politiku so svetom veľkých peňazí a otravujúce ju dračou krvou chamtivosti. Docieliť, aby to, čo z politiky vidno na televíznych obrazovkách, bolo totožné s tým, čo sa v nej deje, keď sa vypnú kamery.
Znie to lákavo – požiadať dejiny o nové sudičky: pošlite nám iné a lepšie! Z istého uhla pohľadu však my obyvatelia Slovenska budujeme svoj štát „odznovu“ už dvadsať rokov. Ide to pomaly, ale nemožno nevidieť, že sa pritom hrbíme stále menej a menej. A to je to, na čom záleží zo všetkého najviac.