Prezidentova reč
Tlak na psychiku prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča pred novoročným príhovorom musel byť enormný. Nielen z dôvodu zodpovednosti za prednesené slová.
Tlak na psychiku prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča pred novoročným príhovorom musel byť enormný. Nielen z dôvodu zodpovednosti za prednesené slová. Poniektorí Slováci i Slovenky sa škodoradostne tešili na akékoľvek obsahové či iné prerieknutie (ľudovo brept), ktorými je slovenský prezident, žiaľ, nielen na rodnej hrude, povestný.
Ponechajme bokom, že už počas jeho prejavu kolovali sociálnymi sieťami fotografie, na ktorých sa hlava štátu a jej hovorca na prejav pripravovali. Dolaďovali nielen slová, ale aj gestá. Na tom by nebolo nič mimoriadne, robia to aj iní politici. „Breptov“ sa taký zábavy chtivý národ nedočkal, všetko bolo do detailu naplánované, nič mimoriadne sa neudialo. A to sa dá povedať aj o samotnom prejave.
Ak niekto očakával zásadný štátnicky prejav, ktorý sa v čase omieľaných kríz ekonomických aj morálnych priam pýta, mýlil sa. Inak sa reči prezidenta nedá nič vyčítať. Spomenul v nej plusy i mínusy, nikoho neurazil, nikoho nepotešil. Nič nepovedal. Teda – nič, čo by sme už dávno všetci nevedeli.
Prezidentov učesaný novoročný prejav mi pripomenul scénu z filmu Ako básnici prichádzajú o ilúzie, keď nádejný mladý poet upravuje akýsi socialistický paškvil. Do už pripraveného dokumentu primiešal niekoľko na tú dobu pokrokových prívlastkov, ktoré síce nezmenili jeho obsah, formálne však z neho vytvorili svieže dielko kráčajúce s dobou. Asociácia čisto náhodná. Hviezdne momenty v prejave Ivana Gašparoviča vníma každý z nás v inej pasáži. Tie moje sú dva.
Prvým je falošné zaškrípanie, keď hovoril o nás všetkých ako o občanoch, a teda do onoho pojmu zahrnul aj seba a politikov. Reálny stav sa kúzlom nechceného odrazil iba v jedinej vete: „Dôsledky však najviac znášate vy občania.“ Bez komentára.
Druhým hviezdnym momentom pre mňa bolo vymenovanie neduhov, ktoré trápia našu spoločnosť. Dovolím si citovať: „Trápi vás trend nárastu egoizmu v spoločnosti, konzumného spôsobu života, korupcie, gýčovej kultúry, neváženia si tradičných hodnôt rodiny, duchovnosti, zásluh seniorov, neváženia si čestnosti a poctivej práce ľudí. Zaráža vás častá nízka kultúra a korektnosť podnikania, slabá vymožiteľnosť práva, nízka sociálna solidarita majetných so sociálne slabšími.“
Omráčilo ma poznanie, že slovenskí politici si uvedomujú, čím žijú občania štátu, ktorý oni spravujú. Omráčilo ma to o to viac, že spolu s poznaním nejdú ruka v ruke skutočné riešenia. Riešenia pre občanov, nie proti nim. Ak by išli politické riešenia naozaj v ústrety občanom, je dosť možné, že by sa žiadna kríza nekonala. Alebo by nebola taká vyčerpávajúca.
Vráťme sa k prezidentovej reči a pomôžme si koncoročnými slovami Pan Ki-muna, generálneho tajomníka OSN: „Ak si niečo želať do nového roka, tak je to systém, kde ekonomika pracuje pre ľudí, a nie naopak. A štát, ktorý vidí sociálne a kultúrne práva človeka ako cieľ, a nie ako nepotrebný balast.“
Tu niekde by som, pán prezident, videla podstatu vášho starootcovského požehnania. A premenila jeho želania konečne v skutky.