Európske javisko
Celý svet je javisko – zo slov Williama Shakespeara sa stalo medzičasom ošúchané klišé, no prečo ho nepoužiť. Aké figúry uvidíme v tomto roku na javisku európskej politiky?
Európu čaká zložitý rok. Možno dokonca zlý rok. Nenechajme sa oklamať malou vlnou optimizmu, vyvolaného dobrou náladou na finančných trhoch (cena talianskeho dlhu je nízka, do eurozóny sa vracajú americké investičné fondy), povzbudivými ekonomickými náznakmi (rast zamestnanosti v Nemecku) či trochu problematickými výsledkami verejných financií (primárny prebytok rozpočtu gréckej vlády vďaka drastickým škrtom a zvýšeniu daní). Európu čaká recesia a žiadna z inštitucionálnych a ekonomických príčin krízy menovej únie sa nevyriešila. O viacerých z nich dokonca hlavní hráči odmietajú hovoriť.
Do roku 2013 vstupuje divadlo európskej politiky s niekoľkými hlavnými postavami: hazardérkou, tragikomickým „hrdinom“, neochotným záchrancom a bočnou postavou, ktorej tvár je zatiaľ zakrytá. Tým posledným je budúci taliansky premiér. Prieskumy dávajú najväčšie šance stredoľavým silám. Nádejný premiér Pier Luigi Bersani sa javí ako poslušný nasledovateľ politiky „bruselského konsenzu“. Rovnaký kurz presadzuje Mario Monti, ktorý sa stavia do pozície lídra centristických síl.
Ak sa teda Berlusconimu nepodarí výrazne zamiešať karty, na Apeninskom polostrove sa prekvapenie konať nebude. Vláda v Ríme bude ďalej sledovať kurz postavený najmä na reštriktívnej fiškálnej politike, osladzovaný sľubmi dlhodobých pozitívnych vplyvov štrukturálnych reforiem a zväčša prázdnymi rečami o rozvojových investíciách.
Neochotným záchrancom zostáva šéf ECB Mario Draghi. Oznámenie Európskej centrálnej banky, že je pripravená intervenovať na finančných trhoch, je zatiaľ tým najúčinnejším, čo eurozóna urobila na zastavenie šírenia krízy. Žiaľ, zastaviť neznamená vyriešiť. Ak sa upokojenie trhov ukáže v najbližších mesiacoch ako dočasné, zostane už len jeden náboj: ECB bude musieť naozaj začať kupovať dlhopisy krajín, ktoré sa nachádzajú v problémoch. Draghi sa ocitne pod obrovským politickým tlakom.
Tragikomickým hrdinom zostane francúzsky prezident. S jeho zvolením boli spájané obrovské očakávania, mal sa stať iniciátorom zmeny politického kurzu v Európe, protiváhou Angely Merkelovej. Ambície zostanú nenaplnené. François Hollande je blokovaný vo vnútropolitických potýčkach. Čo je horšie, nedokázal formulovať žiadnu alternatívu k politike nemeckej vlády a „francúzsko-nemecký integračný motor“ beží do taktu udávaného z Berlína.
Hazardérkou je samozrejme nemecká kancelárka. Verí, že dočasne upokojenými vodami prepláva až k víťazstvu v jesenných parlamentných voľbách. Dovtedy ju k zmene kurzu nebude schopný prinútiť žiadny z európskych politikov – naraziť môže iba na nepríjemnú ekonomickú realitu. Hospodárska recesia, ktorá sa už z periférie prelieva aj do Nemecka, môže byť jej veľkou skúškou. Takže aký bude tento rok? V každom prípade zaujímavý. Ideme z kopca, držme si klobúky.