Ticho po búrke
GLOSA: Ľudia na Slovensku si mohli v minulých dňoch všimnúť slovnú prestrelku medzi Csákym a Bugárom. Obvinenia z klamstiev pripomínali skôr súboj bývalého a súčasného premiéra ako momentálne takmer bezvýznamných politikov.
Jadrom sporu je súboj o moc. O pozíciu v strane, ktorá má obrovskú výhodu aj nevýhodu zároveň – je založená na národnom princípe. Ten presne definuje voliča SMK a súčasne dokáže zabezpečiť stálu voličskú podporu. Aj preto je kreslo šéfa tejto strany lukratívne pre obe rozhádané strany. Vďaka disciplinovaným poslancom dokáže vedenie strany aj z opozičných lavíc vybaviť nejaké výhody pre svojich prívržencov. Či už ide o dotácie pre vydavateľstvo, alebo poľnohospodárov…
Bugár pochopil, že hlavou múr neprerazí a nateraz schoval svoj meč. Bez podpory okresov veľa nezmôže. A štiepenie strany za každú cenu si nemôže dovoliť ani on, ani Csáky. Nových voličov by hociktorý z nich len ťažko naverboval a rozdelenie tých súčasných by priveľmi oslabilo vplyv maďarských politikov po najbližších voľbách.
Hoci vyhliadky nie sú ružové ani v súčasnosti. Nádej na pravicovú vládu po roku 2010 prerazila dno a klesá ešte hlbšie. Márna je aj Csákyho „lásky snaha“ k Ficovi. Ten „lisabonské rande“ tvrdohlavo zatĺka a zatĺka. Navyše svojho verného sluhu z nacionalistických radov si už vybral. Hoci menej vyberanými spôsobmi. Ale na vládnutie v ďalšom volebnom období to Smeru stačí.
A čo bude potom? Tak ďaleko azda nemyslí žiaden politik.