Biť či nebiť?
KOMENTÁR: Biť či nebiť na rozdiel od známeho hamletovského citátu nie je žiadna otázka. Odpoveď je totiž jasná: Nebiť. Tak, ako to presadzujú zákony postupne vo všetkých štátoch Európskej únie. A ako by to malo platiť aj na Slovensku.
Ilustračné foto
Vždy je lepšie zaobísť sa bez telesných trestov. Samozrejme, najmä pre malé dieťa je niekedy symbolické „capnutie“ po zadku jasnejším výstražným signálom ako zdĺhavé vysvetľovanie. Ibaže niečo celkom iné sú zauchá či pravidelné výprasky, ktoré si mnohí pamätajú zo svojho detstva alebo školy (veď v každom učiteľskom zbore sa našla učiteľka so sadistickými sklonmi) a ktoré sa často využívajú aj dnes – veď napríklad vyše tretiny detí bijú rodičia po tvári. Takýto druh trestov nie je výchovným prostriedkom, ale iba svedectvom duševnej nespôsobilosti „trestajúceho“. Nehovoriac o tom, že biť deti, a vôbec útočiť na slabších, je obyčajná zbabelosť.
Neprekvapuje, že názory na túto otázku sú rozporuplné, dokonca prevažuje súhlas s telesnými trestami. (Prieskum by nepochybne ukázal, akú podporu má trest smrti, takže to inak nemôže byť ani pri obyčajnom zauchu.) Takisto zaznieva obava, že zákon bude zneužiteľný a bude hrozbou pre rodičov, ktorí dieťaťu na výstrahu dajú iba „jednu po zadku“. Problém však treba postaviť naopak – ak by Slovensko zákon neprijalo, dôsledky by boli oveľa horšie. Pravidelné bitky s vážnymi psychickými či telesnými následkami pre deti by ostali beztrestné. A hoci za facku v krčme môže byť útočník trestne stíhaný, za facku vlastnému dieťaťu mu nič nehrozí.
Trestajúci rodičia radi používajú vetu „ak to nejde po dobrom, pôjde to po zlom“. Platiť by to malo skôr pre milovníkov násilných výchovných metód. Ak to nejde inak, musí nad nimi visieť hrozba, že im jedno výchovné zaucho vylepí zákon.
Súvisiace články