Nech bože dá!
V teplom máji máchovsky rozkvitá aj láska k ľadovému hokeju. Majstrovstvá sveta stále chytajú Slovač za srdce. Kým na predchádzajúcich nevyliečiteľní optimisti očakávali od slovenskej reprezentácie medaily, pred tohtoročnými v Kanade reči o nich utíchli.
Utlmil ich pohľad na nomináciu. Pred dvanástimi rokmi, keď Slovensko vo Viedni absolvovalo premiéru medzi elitou, korčuľovalo v jeho dresoch pod taktovkou Júliusa Šuplera päť hráčov z NHL. Teraz má štyroch. Vtedy to stačilo na desiate miesto.
A teraz? Športová česť káže držať palce slabšiemu. Slováci vyzerajú papierovo slabšie, no nech skončia akokoľvek, o svoju hokejovú česť budú bojovať, ako najlepšie vedia. Do Kanady odcestovali tí, ktorí chcú reprezentovať. Bližšie ako k medaile budú možno k druhej polovici v šestnásťčlennom poli. A hoci by aj vypadli, morálkou stále prevyšujú kompetentných, ktorí rozohrali neprehľadné šachy okolo výstavby hokejovej arény v Bratislave pre svetový šampionát 2011. To je vážnejšia téma ako umiestnenie na MS.
Ľadový hokej je v Kanade náboženstvom. Preto – nech bože dá! – a na čo máme, ukážu najbližšie dni. Po nich možno pôjdu na spoveď šuplerovci, možno ich pochybovači. Generálny manažér Peter Bondra hovoril v súvislosti s účasťou hráčov z NHL o smoliarskom roku. Budúci bude lepší – tvrdí. Veriť sa mu dá – no v kontexte hokejovej atmosféry, aká vládne na Slovensku – lepšie už bolo.
Nech bože dá, nech to netrvá dlho.