Výmena tvárí
Úvahy o odchode Ivana Valentoviča z kresla ministra zdravotníctva nie sú nové. A predovšetkým sú logické. Práve zdravotníctvo je totiž oblasťou, v ktorej trpká realita najostrejšie kontrastuje so sladkými predvolebnými sľubmi.
Vtedy – ešte opozičný – Smer vyzýval lekárov, nech len „vydržia do volieb“, akoby už potom mala nasledovať prechádzka ružovou záhradou. Celkom určite Smer nesľuboval, že sa bude zvyšovať dlh zdravotníctva, že sa navŕši do výšky 8 miliárd korún, že štát nebude platiť za svojich poistencov päť percent ale len štyri resp. štyri a pol. Nik nesľuboval, že sa budú rušiť nemocnice, zhorší sa dostupnosť zdravotnej starostlivosti a že bude čoraz menej nielen peňazí, ale aj lekárov a sestier, pretože mnohí z nich jednoducho strácajú nielen trpezlivosť, ale aj nádej, že raz bude lepšie.
Otázkou je, do akej miery za tento stav zodpovedá samotný Valentovič, keďže je jasné, že sa musel pohybovať v rámci politických mantinelov, ktoré mu vytýčili v Smere – jedným mantinelom je odmietnutie pravicových reforiem, snaha nezaťažovať občana napríklad ani len dvadsaťkorunáčkami, druhým sú potom viac ako obmedzené možnosti štátneho rozpočtu… Kráčať medzi takto vymedzenými hranicami je ťažšie, ako chodiť po mínovom poli. Pre ktoréhokoľvek ministra.
Základným problémom je skutočnosť, že sa volebné obdobie chýli do druhej polovice. A o riešení či skôr neriešení problémov v zdravotníctve sa už priveľa vie, a najmä priveľa hovorí. Od budúceho ministra sa teda neočakáva, že všetko vyrieši, veď manévrovacie možnosti bude mať presne také isté. Inými slovami, nezmení sa princíp, len tvár… Od tej novej by to chcelo viac schopnosti, ktorú v praxi úspešne predvádza premiér – aj keby sa neurobilo nič, vedieť to pred voličmi dobre predať.