Solženicynov dejepis
GLOSA: O Rusku sa nenadarmo hovorí, že je krajinou s nepredvídateľnou minulosťou. Dejiny sa tam prepisujú s chuťou, náruživo a s fantáziou. Momentálne sú v móde samovládcovia, ktorí železnou rukou dokázali krajinu postaviť na nohy, upevniť ju a premeniť na impérium. Stavajú sa sochy veľkým cárom Petrovi i Kataríne, nakrúca sa veľkofilm o Ivanovi Hroznom.
Stalinovi zatiaľ nové pamätníky na námestiach nevztyčujú, do povedomia más sa však vkráda späť čoraz nástojčivejšie, ako pravý Otec Vlasti, pričom nikoho azda ani neprekvapí, keď si ho Rusi napokon zvolia za najväčšiu postavu svojich dejín.
„Stalin je živý, pretože sme obeťami našej nešťastnej histórie, ktorú sme nikdy nechceli spoznať,“ varuje spisovateľ Viktor Jerofejev, autor knihy Dobrý Stalin. Žiaľ, z učebníc dejepisu sa nové pokolenia Rusov o hrôzach stalinizmu veľa nedozvedia, a aj to málo, čo tam nájdu, je dôkladne vyvážené opismi zásluh vodcu pri obrane a posilnení krajiny.
Starec, ktorý odhalil beštialitu totalitného režimu presvedčivejšie ako málokto iný, zomrel na svojej usadlosti neďaleko Moskvy ako polozabudnutý pustovník. Z povinnosti uznávaný, ale čoraz menej čítaný. Svojím úmrtím však Alexander Solženicyn ešte raz zabojoval proti nenávidenému tieňu, ktorý na jeho krajinu vrhá fúzatý diktátor v kožených čižmách. Smrť je na knižnom trhu dobrou reklamou. Možno vďaka nej ešte nemálo Rusov prežije deň s Ivanom Denisovičom a prejde si peklo Súostrovia Gulag.
Súvisiace články
Domáce | pred 17 rokmi
