Zlatý skarabeus
KOMENTÁR: Po výprasku, ktorý dostal Harabin vo štvrtok, by sa patrilo povedať, že definitívne skončil. Perspektíva muža, ktorý sa vyfarbil ako klamár, zbabelec a primitív (s kontaktmi na mafiána), by mala byť nulová. Odpísaný minister, odpísaný sudca... Lenže – v tomto prípade sa to povedať nedá.
Ani Mečiar, ani Harabin na svojich plánoch nič nezmenili. Aj po ,,fekálnom štvrtku“ platí, že Harabin je len morálna troska. Nie politická. Ostáva ministrom spravodlivosti a podpredsedom vlády, vystužený podporou Mečiara a Fica. Drží si vplyv na Ústavnom súde – cez kamaráta Ľalíka. Kontroluje polovicu Súdnej rady. A celkom úspešne sa drží v hre o predsedu Najvyššieho súdu. Je pravdepodobné, že bude schopný blokovať voľbu šéfa Najvyššieho súdu a držať Karabína mimo hry. Možno mesiac, možno pol roka. Alebo rok. Dovtedy, kým sa nerozhodne vrátiť. Harabinove vyhlásenia, že nebude kandidovať, sú nezmysly. Platia len dočasne. Tentoraz pre september 2008…
Na ministerstvo už nastúpil poskok HZDS, ktorý ho má vo funkcii nahradiť. Navyše Harabin si vo vláde presadil návrh zákona, ktorý má zúžiť šance jeho súpera Karabína. A predĺžiť lehoty opakovanej, resp. novej voľby na štyri mesiace. Čisto teoreticky: Najvyšší súd môže ostať bez predsedu až do roku 2010.
Zúrivosť, s akou Mečiar vlastným telom bránil Harabina, bola trápna, ale pochopiteľná. Mečiar musel Harabina udržať za každú cenu. Nie ako ministra (rezort by tak či tak nestratil). Ako svoj kyjak, ktorým sa prebije na Najvyšší súd. A cez ktorý si udrží vplyv na Ústavnom súde.
Na Harabinovi sa opäť potvrdili staré trpké paradoxy slovenskej politiky. Človek s mizernou hodnotou môže mať vysokú cenu. A skvelú budúcnosť. Perspektívu.
Pretože morálka a politika žijú na Slovensku oddelene.
Súvisiace články