Pokoj až za hrob
GLOSA: More plamienkov a tlmené ticho. Šaty z tejto látky si oblečie nadchádzajúci víkend. Ľudia na cintorínoch venujú zopár sekúnd a spomienok blízkym, ktorí už nie sú na svete. Sobota je tiež vhodná príležitosť na zamyslenie, ako zosnulí ožívajú vo verejnom živote. O nejednom mŕtvom totiž bola reč aj v uplynulých dňoch. Nešlo pritom len o pietu či pokoj v duši.
Krajinami V4 preletela správa o zadržaní Jozefa Roháča. Teroristu, ktorý údajne umlčal Roberta Remiáša. Kvôli čomu ten už nikdy neprezradí detaily „samoúnosu“. No kúsok tajomstva by mohol odhaliť práve Roháč. Ak ho v Maďarsku odsúdia na doživotie, čo nie je nereálne, nebude ďalej dôvod na mlčanie. Hoci ukázať prstom na klamárov či vrahov môže byť nebezpečné aj v base.
Vzdialenejšej minulosti patrí Tomáš Garigue Masaryk. Ktorého najznámejšie dieťa by malo v utorok 90 rokov. Oslavy nedožitých narodenín priniesli mnohé otázky. Napríklad: Bol otec zakladateľ skutočne presvedčený o jednotnom československom národe? Alebo išlo o chladný politický kalkul, ktorý umožnil vznik ČSR. Od Masaryka sa to už nedozvieme. Ešte šťastie, že presné odpovede poznajú toľkí neomylní politici. Aj v mnohých ďalších prípadoch (Dubček, Langoš, Štefánik… )
Bolo by nepochybne zaujímavé, keby mŕtvi mohli prehovoriť. Aspoň niektorí. Ale nemôžu. Nejde to. A preto im netreba vkladať do úst to, o čo sa sami nestihli s týmto svetom podeliť. Pre ich večný pokoj. Nech sa z mnohých nezmyslov a poloprávd nemusia v hrobe obracať.