Precitnutie
Ak sa pozrieme na štedré koncoročné odmeny, ktoré rozdávajú ministri svojim podriadeným, tak neustále výzvy na šetrenie, úsporné opatrenia a uťahovanie si opaskov vyznievajú v tomto kontexte veľmi nepresvedčivo. Bolo by logické, že krajina, ktorá jednoducho nemá dostatok zdrojov, nebude vybranej skupine ľudí nadeľovať rôzne „podarúnky“.
Rozpočtová zodpovednosť by sa mala prejavovať aj v tejto oblasti. To, či sa odmeny vyplácajú individuálne, alebo plošne, na veci príliš veľa nemení – tieto zdroje by sa iste dali využiť aj inak.
Navyše v situácii, keď trináste platy a koncoročné odmeny už ani v súkromnej sfére dávno nie sú samozrejmosťou, je takéto počínanie hlboko nemorálne. Dotyční akosi zabúdajú, že vďaka daniam týchto ľudí si môžu nadeľovať odmeny, nie naopak.
Takýto štát potom, skôr než úradníka v glotových rukávoch, pripomína väčšmi nezodpovedného gamblera, ktorý síce nemá ani na zaplatenie nájomného, ale pokojne si požičia, aby si urobil radosť. Po chvíľkovom opojení však vždy nasleduje precitnutie. A tak to bude i v politickej realite, keď sa náš dlh začne približovať k hranici 60 % HDP.
Dokiaľ koncoročné odmeny nebudú bežnou záležitosťou u väčšiny pracujúcich a štát nedokáže hospodáriť vyrovnane, tak ministri by ich nemali ani vôbec udeľovať.