Horkasté oslavy
Slovenskej republike sa pri jej 20. narodeninách dostalo veľa pozornosti. Aby vznikla, musela sa totiž oddeliť od bývalého Československa, čo doteraz v mnohých vzbudzuje nemalý úžas.
Pritom mať vzťah k zrodu Slovenskej republiky, aspoň podľa niektorých denníkov, nie je vôbec jednoduché. Či už ide o významné osobnosti verejného priestoru, politikov alebo jednoduchých ľudí, ktorých sa však nik na nič nepýta, lebo ich odpovede sú podobné im samotným – sú jednoducho jednoduché. Zaujímavými sa stávajú, až keď odrazia hlbšie strádanie psychologického, ale v poslednom čase už aj fyziologického charakteru.
Po vyjadrení veľkého počtu názorov k tejto téme možno v podstate vytvoriť model adekvátnej odpovede na problém vtedajšieho osamostatnenia Slovenska. Správna odpoveď musí mať tri časti. Prvú, úplne nezastupiteľnú, musí tvoriť takzvané kvílenie. Dnes už pri ňom nie je nevyhnutné používať hexameter alebo podobné archaické prostriedky, ale hlboká citovosť sa musí zachovať: „Ach, koľko len som mal/mala vtedy v Čechách priateľov/známych/príbuzných! A tu zrazu takto!“ To je pochopiteľná časť odpovede, lebo je zrejmé, že po rozpade Československa sa rozsypali aj tieto priateľstvá a iné zväzky a človek musí mať odvtedy pri sebe vždy kúsok surového mäsa, aby sa s ním aspoň pes bavil.
Druhú časť tvorí vyjadrenie celkového dojmu. To je, akože človek by si mal na pasienku sadnúť do voňajúcej ďateliny, ale keďže tadiaľ už ráno prešlo pasúce sa stádo, sedí odrazu v niečom veľkom, lepkavom a nevoňavom. Je to do určitej miery dané tým, že všetky zásluhy o rozdelenie spoločného štátu sa pripisujú iba Václavovi Klausovi a Vladimírovi Mečiarovi. Nik doteraz napríklad nezhodnotil veľký kus práce, ktorý v tomto smere vykonali známi českí humoristi. Obraz tučnej a mimoriadne sprostej slovenskej colníčky, ktorá na spoločných hraniciach s obrovským čuvačom hľadá vo vlakovom kupé druhý televízny program, najrýchlejšie presviedčal aj tých, čo na slovenskej strane ešte váhali.
Keď som sa v tých časoch dostal do Čiech, pýtal som si v stánkoch vždy nejaký „šikovný protislovenský plátok“. Nesklamali ani jedny noviny. V nijakých nestálo, že by Slovensko bolo dajako či na niečo potrebné.
Tretiu časť musí tvoriť popis udalosti. Napríklad: „Stála som vtedy so starou mamou pri okne a tá iba povedali: Pche!“ Istý novinár vraj do rána vypil sám celú fľašu vodky! Podobných tragédií bolo istotne neúrekom. Záver správnej odpovede tvorí konštatovanie, že napriek tomu, že skutočne išlo o tragédiu, nič až také vážne sa nestalo. Nuž, Slovenskej republike sa pri oslavách azda nedostalo toľko vrelých slov, ako to býva. Nič to, veď je ešte mladá!
Vždy som mal rád svoju vlasť, len sa mi akosi počas života rozrástla. Nekompromisne obsadila veľký európsky priestor. No ten hrejivý bod uprostred, ktorým je pre mňa Slovensko, v ňom zostal a hlavne – i v ťažkých časoch – dôstojne obstál! Preto Ti, milá Slovenská republika, dodatočne želám k 20. narodeninám všetko najlepšie.