Tušenie súvislostí
Spomienky na rozdelenie spoločného štátu v Českej republike zatienil rozruch okolo prezidentskej amnestie a volebná kampaň pred prvou priamou voľbou hlavy štátu. Napriek tomu médiá výročiu venovali viac pozornosti ako kedykoľvek predtým.
Aj teraz boli komentáre, rozhovory alebo spomienky na niekdajšie udalosti opatrné. Akoby tým spätne dokazovali, že hlavným úskalím referenda, ktoré vtedy mnohým chýbalo, by bolo vybrať tú správnu otázku. No objavili sa aj nové motívy, napríklad v interview s Jánom Čarnogurským a Františkom Mikloškom v Katolíckom týždenníku. Čo je však pre Čechov dôležitejšie, tu a tam aj oni začali nazerať do zrkadla.
Česi výročie neoslavovali
V Čechách, na Morave ani v Sliezsku sa výročie osamostatnenia neoslavuje. Zrejme preto, že tu stále pretrváva pocit „zase nás nechali osamote“. Napokon, aj samotný názov štátu Česko sa dodnes niekomu prieči používať – aj preto, že pripomína isté slovo roztrhnuté napoly. Ale sa verejne nesmúti, to zas asi z korektnosti voči tým, ktorí rozdelenie považujú za úplne správne a úprimne sa z neho radujú.
V komentároch novín či v televíznych reláciách (napr. rozsiahly seriál Zbohom, Československo) však zaznievali aj sebakritické tóny, čo sa dosiaľ dá počuť len v menšinovom, intelektuálnom prostredí.
Väčšina Čechov nepochybne naďalej pokladá za bezprostrednú príčinu rozdelenia národne vzopäté počínanie slovenskej reprezentácie počas tzv. pomlčkovej vojny. Mnohí, vrátane niektorých politikov, sa vtedy usilovali úprimne pochopiť túžbu Slovákov po emancipácii a verili, že sú pre zachovanie spoločného štátu ochotní dohodnúť sa na zásadných ústupkoch. Ani oni si však neuvedomovali, že česká spoločnosť je tiež zachvátená vírusom čohosi iba zdanlivo opačného ako tá slovenská.
Choroba mala širokú škálu symptómov od ľútosti, cez pocit nevďačnosti až k pohŕdaniu, ba aj polofašistickým výlevom, aké sa objavovali v roku 1992 napríklad na stránkach Slovenského denníka, ktoré analyzovala vo svojej časopisecky publikovanej štúdii Anna Šabatová.
Táto choroba časom zdanlivo poľavila a vo verejnom priestore prevládol korektný a optimistický pohľad, ktorý rozdelenie ČSFR opisuje ako prospešné, vedúce k lepším vzťahom, ako boli v spoločnom štáte, a ktorý sa žiaľ zväčša končí pri všeobecných frázach. Časté sú aj slová o hrdosti za kultivovanosť rozchodu a o chvále, ktorú za to dostávame vo svete.
Po dvadsiatich rokoch
Nedávno sa však stalo čosi, čo nik nečakal: objavil sa pocit déjà vu. Eurofóbia, ktorá sa z prostredia Václava Klausa šíri českou politikou už dlhšie, no v posledných rokoch naberá na obrátkach, začala očividne vykazovať podobnosť s dvadsať rokov starými javmi.
Diskusia na kongresoch najväčšej pravicovej strany ODS alebo názory niektorých prezidentských kandidátov sa argumentačne ani stupňom citového nasadenie rečníkov nelíšia od dávnych výstupov Dušana Slobodníka alebo Jozefa Markusa, ktorými Česi – často tí istí, ktorí dnes strašia mrazom z Bruselu – svojho času verejne opovrhovali.
Analytik Petr Robejšek napísal na Nový rok na serveri aktuálne.sk: „Pred dvadsiatimi rokmi sa západná Európa teatrálne čudovala rozdeleniu Československa. Komentátori sa viac-menej neskrývane uškŕňali nad zaostalými Východoeurópanmi, ktorí vraj nechápali, že národné štáty patria minulosti a náš kontinent čaká žiarivá budúcnosť v nadnárodnej federácii. Dnes vieme, že Česi a Slováci boli európskou avantgardou… a predurčili dnešné odstredivé tendencie… Aj eurokríza je prejavom spontánnej fragmentácie nesúrodého, a teda nefunkčného systému.“ Súvislosť bola teda objavená, Petrom Robejškom aj autorom tohto textu. Čitateľom teraz už zostáva len sa rozhodnúť, ak ide o tušenie radostné alebo varovné, a čo z toho vyplýva.