Šlamastika
V ideálnom svete by sa teraz v parlamente pozbieralo zopár príčetných politikov z každého politického tábora. Títo príčetní politici by sa stretli, aby spoločne dumali, ako teraz von z tejto katastrofálnej šlamastiky.
Dumali by preto, lebo ako príčetným politikom by im bolo jasné, že dobré riešenie je momentálne kdesi v nedohľadne a ideálne riešenia sa už dávno minuli. Je dosť možné, že na prvý pokus by nič nevydumali. Je to dokonca veľmi pravdepodobné. Jedna strana tvrdí, že generálneho prokurátora už máme, prezident sa mal pod jeho meno podpísať, a basta fidli. Druhá strana tvrdí, že teraz môže ona dodať generálneho prokurátora sama, a basta fidli.
No i keby nič nevydumali, aspoň by dali spoločne najavo, že sú si vedomí, že toto celé je katastrofálna šlamastika. Na začiatok by bolo niečím už aj aspoň takéto priznanie. V ideálnom svete.
Ako je to v našom reálnom svete? To najdôležitejšie z uvedeného, žiaľ, platí i tu. To, kam sa za tie viac ako dva roky vyvinula kauza Generálnej prokuratúry, je jedna katastrofálna šlamastika. Dobré riešenia sú kdesi v nedohľadne a ideálne riešenia sa už dávno minuli.
Bývalá vládna koalícia zo svojej internej hádky o to, koho posadiť na stoličku generálneho prokurátora (hádky, akých tá koalícia absolvovala takmer toľko, koľko stoličiek obsadzovala), urobila pred verejnosťou otázku kardinálneho významu. Už nešlo o to, koho chcú dzurindovci, koho KDH a koho SaS, ale o „charakter štátu“. O „charakter štátu“ potom koalícia zabojovala vskutku charakterne. Fotením a vynášaním hlasovacích lístkov, obviňovaním sa z podliactva, korupčníctva či rovno z mafiánstva, zmenou voľby z tajnej na verejnú a potom, keď Ústavný súd verejnú pozastavil a hrozilo, že pozastaví voľbu ako takú, zasa rýchlo zmenou späť na voľbu tajnú. Výsledkom nakoniec bolo meno Jozefa Čentéša. A na scénu vstúpila hlava štátu. Ivan Gašparovič tak dlho čakal, až sa dočkal: rozhodnutia Ústavného súdu, že legálne zvoleného kandidáta (a to je v prípade Čentéša nepochybné) môže aj nevymenovať. A tak ho nevymenoval. Urobil to však tak, akoby nečítal tú časť rozhodnutia, kde sa píše, aké dôvody môže uviesť, aj to, že tie dôvody nesmú byť svojvoľné.
Na scénu prichádza Smer, ktorý chce síce čakať na prípadné dočasné opatrenie Ústavného súdu, no keď také nepríde, je pripravený vyraziť a zvoliť šéfa prokurátorov sám a prakticky okamžite. Nikto, ani opozícia, ktorá to celé začala, ani prezident, ktorý sa zoči-voči kritike prikrýva majestátom svojej funkcie, ani Smer, ktorý sa zrejme nádeja, že keď urobí novú voľbu sám, všetci si chvíľu pokričia a potom už bude ticho – nikto z nich akoby si nevšímal, že sa takto v priamom prenose našej politickej triede podarilo zlikvidovať ďalšiu dôležitú inštitúciu právneho štátu. Predstava, že už na budúci rok bude takáto politická trieda a takáto rozdivočená spoločnosť postavená pred voľbu hlavy štátu, začína byť v tomto svetle horšia ako zlá.