V Česku a u nás
Na príklade susedného Česka sa môžeme názorne presvedčiť o tom, s akými veľkými očakávaniami môže byť spojená zmena voľby prezidenta z parlamentnej na priamu.
Napokon, spomeňme si sami na seba pred štrnástimi rokmi, keď sme takúto zmenu po prvý raz absolvovali my. A môžeme sa pritom aj zamyslieť nad tým, čo budeme prežívať takto o rok. Bude to rovnaké? Sotva.
Priama voľba hlavy štátu oproti voľbe v parlamente má určite svoje výhody. Tak napríklad je jasné, že prezident, ktorý získa funkciu vďaka hlasom povedzme tretiny všetkých voličov v štáte, má silnejší mandát, ako keby ho zvolila momentálna parlamentná väčšina. Jeho zvolenie v priamej voľbe predsa len viac odráža väčšinovú vôľu obyvateľstva, ako keby ho zvolili priamo straníci v poslaneckej snemovni. Dodajme, že straníci, ktorí by si takúto voľbu najprv medzi sebou pekne zobchodovali a vyhandlovali. Vieme, kde žijeme.
Niežeby v priamej voľbe neexistovali kšefty a dohody. Napríklad predtým, ako sa vôbec niekto stane kandidátom, alebo pred druhým kolom, keď sa hrá o to, koho môže svojim voličom neúspešný uchádzač odporučiť v rozhodujúcej voľbe. Lenže ten konečný akt – keď sa volič ocitne pred volebnou urnou – už stranícke sekretariáty s nikým nevyhandlujú. Volebné miestnosti nie sú parlamentné kuloáre.
Priama voľba je iná ešte čímsi. Ak by dnes v Česku volil prezidenta parlament, súpiska kandidátov by vyzerala dosť inak. A najmä ich volebné stratégie a šance na zvolenie by boli celkom iné. Je to lepšie, či horšie? To posúdi každý sám za seba.
Taký Miloš Zeman by sa najskôr ani neunúval zísť zo svojej Vysočiny medzi parlamentný „plebs“. Karel Schwarzenberg, obľúbenec kultúrnej obce a časti intelektuálov, by sa v parlamente dozaista neštylizoval do pitoresknej pozície „feudálneho punkera“. Jan Fischer by sa v snemovni asi mohol na voľby akurát tak dívať z balkóna určeného pre verejnosť… a tak ďalej.
Lenže voľby v Česku sú priame a sú také po prvý raz. Zeman zúročuje svoje silné zbrane: jedovaté bonmoty, bohorovnosť, schopnosť rozprávať o hocičom aj bez toho, aby niečo povedal. Schwarzenberg, podpredseda neobľúbenej vlády Petra Nečasa, sa hrá na príslušníka undergroundu, ktorý predsa za nič nemôže, pretože na vláde aj tak stále spí…
Čo my a naše voľby zhruba o rok? Tak predovšetkým, nebudú to prvé, ale už štvrté priame voľby. Aj keby volebné štáby do toho vrazili koľko peňazí by len chceli, už sa im nemôže podariť vyvolať zdanie, že nás čaká nejaká systémová zmena. No a s najväčšou pravdepodobnosťou nás nečakajú žiadne ťažké váhy, ako vidno dnes v Česku.
A ešte čosi. Mnoho Čechov to prirodzené prezretie, že ani priame voľby nie sú samospásne, ešte len čaká. My si svoje sklamanie z toho, že nás nečaká žiaden súboj kandidátskych titanov a ich titanských volebných tém (o akom usilovne bubnujú propagandistické tamtamy), pripravujeme už vopred a sami. Dobre nám tak. Po štrnástich rokoch by sme už mohli vedieť, o čom to je.