Je načase puscit!
Na Slovensku sa tento víkend plesalo. Plesy a zábavy oddávna k fašiangom patria ako šišky a fánky. U nás sa pekávali aj „boží milosci“.
Fašiangy sú v plnom prúde, je zima, mrzne, zhasli vianočné stromčeky a ozdoby odputovali do škatúľ. Ešte stále si však vinšujeme šťastný nový rok, spomíname silvestrovské oslavy, po internete kolujú fotografie ohňostrojov.
Stojím na zástavke, mrzne mi nos a vedľa mňa sa stretnú zametačka ulíc s tehotnou Rómkou. Očividne sa tešia, že je po sviatkoch a že sa znovu vidia.
- Ako si svátkovala? – pýta sa Rómka.
- Tot, funglovka! – ukazuje zametačka na svoju vetrovku.
- Čo?
- No, mám novú vetrofku.
- Dal ci starý?
- Ten? Iba po hube! Našla sem ju po vánocách v kontajneri, ešče bola na nej visačka.
- Tak to máš ozaj od Ježiška! A potom, že kríza, ked to negdo vyhodzí jak psa!
- Hned sem si ju oblékla, akurát! A ty, čo si dostala?
- Na Silvestra mi zašívali oko!
- Hlavne, že si neoslepla.
- Šak. Ešče, že je už po svátkoch!
- Moja reč.
- Idem. Ešče sa prejdem po námescí, kuknem a pozbíram nejaké velké vajgle a fajront. Začala sem kukat Dallas, abych mala k telke cigy.
- Ja idem tot do obchodu, – ukazuje Rómka dve fľašky od piva, – kúpit nečo na večeru.
- Tak ščastný nový rok!
- Aj tebe, a keby si našla nejakú dalšú vetrofku, bársjakú, zeber mi ju, je mi zima.
- Zeberem, aj moja malá sce!
Rozlúčia sa tie dve a idú každá po svojom.
Každý ideme po svojom. Nechodievam na plesy, nezávidím a neodsudzujem tých, čo na ne chodia. Ani na ten do opery. S výberom fajnovej spoločnosti si plesový výbor veľmi hlavu neláme, a tak televízny divák či čitateľ bulváru nadobudne dojem, že fajnových ľudí Slovensko nemá, alebo nechodia na plesy. Bé je správne.
Tento rok sa vraj pred budovou opery konal akýsi „antiples“. Ako protest proti okázalému plesu v čase krízy. Na ten nik neposielal pozvánky, zúčastnení pokrikovali na prichádzajúcich „plesačov“ a urážali ich. Nešla by som ani tam. Ani by som si však ako pán Kuric zo skupiny Vidiek nedovolila zodvihnúť prst a ukázať, čo ukázal.
„Antiples“ sa koná na slovenských uliciach, námestiach, v MHD každý deň. Stačí chodiť s otvorenými očami a počúvať, čo si ľudia hovoria. Dámy a páni, keby ste niekedy vystúpili zo svojich áut a previezli sa autobusom či zišli z kobercov a obzreli si svojich menej majetných a menej pekných či horšie oblečených spoluobčanov, možno by vám tie ,,jednohubky" zabehli!
Večer sa vraciam a v autobuse stretnem známeho. Hovorí mi, ako robil u kamaráta klobásky, niesol si ich domov, pekne, v každej ruke tyč a po desať kíl klobás. Zrazu vyskočili odkiaľsi dve psiská a rozbehli sa za ním.
- Čo si urobil? – smejem sa.
- No jednu tyč sem puscil a utekal domov!
Ponaučenie: Netreba sa producírovať s klobáskami pred hladnými psami. Rada tým, čo majú a tvária sa, že sa nič nedeje, možno aj niektorým z plesajúcich: Keď sa za vami ženie akákoľvek hladná svorka, treba niečo „puscit“!