S Bruselom za chrbtom
Tradícia slovenských mocných ryžovať súdnou cestou na políčkach slabších (čítaj všetkých ostatných) sa so železnou pravidelnosťou udržiava vždy vtedy, keď niečí nasrdený hlas preniká do duše verejnosti silnejšie, ako je aktuálnej moci milé.
K politikom, ktorým svojský vzťah k slobode slova už zlepšil domáci rozpočet o „pár“ eur, sa možno pridá aj Ľudovít Kaník, ktorý sa spisovateľovi Michalovi Hvoreckému vyhráža žalobou. Na Slovensku je to tak, že je všetko inak. Ešteže existuje Európska únia, ktorej sme členským štátom. Mesto Pezinok by sa bez nej mohlo pokojne utopiť v odpade, najmä ak by zo skládky vytekali peniaze, hoci aj zahnojené.
Diskriminácia menšín (vrátane žien) by dodnes zrejme nebola legislatívne pomenovaná a zakázaná, násilné sterilizácie by ďalej terorizovali rómske ženy, podaktoré školy by bezdôvodne segregovali „neprispôsobivé“ deti. A tak ďalej a tak ďalej.
Dôveryhodnosť slovenskej justície je dlhodobo na bode mrazu, čo nie je, žiaľ, žiadna nová myšlienka. Ak by sa robili prieskumy verejnej mienky o dôvere v súdy oddelene v prostredí politickej a ekonomickej moci a v prostredí „normálnych ľudí“, výsledok by bol pravdepodobne rozdielny. Horných desaťtisíc by vykazovalo s činnosťou súdov – na rozdiel od zvyšných piatich miliónov – maximálnu spokojnosť.
Združenie Via Iuris, právnicky hlas občianskej spoločnosti na Slovensku, poukazuje na to, že naše súdy priznávajú politikom a sudcom za poškodenie povesti desiatky tisíc eur. V porovnaní s pártisícovými sumami, ktoré dostávajú obete zločinov alebo ich pozostalí, ide o dobrý kšeft, tak prečo nevyužiť aj tento bezprácny zdroj príjmov.
Politici, pre ktorých sú médiá často účinnejšou opozíciou ako tá, čo sedí na opozičnej striedačke v parlamente, politici, ktorí na svoje výroky v parlamente užívajú výhody poslaneckej imunity, namiesto aby proti kritike „špicovali uši“ a využili ju vo svoj prospech, vláčia svojich kritikov po súdoch a pracujú na ich zastrašovaní, finančnom zruinovaní a umlčaní. Zväčša skôr pre slabošskú samoľúbosť, než že by ich žaloba stála na pevných nohách.
A domáce súdy (samozrejme, že nie všetky) idú v nárokoch na odškodnenie politikom poruke. Prečo inak by syndikát novinárov hlásal, že verejní činitelia by vôbec nemali mať nárok súdiť sa o finančné odškodnenie. Našťastie na európske súdnictvo paprče vybraných „ohovorených“ obetí nedosiahnu. Stále tak žije nádej, že ak nie doma, tak aspoň v únii sa človek dovolá spravodlivosti.
Ktovie, čím sa exministrovi Kaníkovi znepáčila Hvoreckého veta: „Nevidím nijaký rozdiel v tom, keď mi o spravodlivosti a o boji proti korupcii rozprávajú Počiatek alebo Kaník.“ Či porovnaním so smeráckym Jánom Počiatkom, alebo zmienkou o skorumpovanosti. Nech je to, ako chce, máme šťastie, že nám za chrbtom stojí Brusel. A to je to najsmutnejšie konštatovanie na adresu domácej justície.