Je to naša vec
Hrozný čin znásilnenia a vraždy, ktorý sa v decembri udial v Dillí, otriasol verejnou mienkou. Nemali by sme ho však vnímať ako senzáciu, ktorá sa stala kdesi tam ďaleko.
Keď ma z redakcie požiadali, aby som sa tentoraz nevenoval európskym témam, ale kauze zavraždenej inidickej študentky, vedel som, že budem mať problém. Veľký problém. India totiž nie je hocijaká krajina.
Mám k nej citový vzťah. Fascinuje ma, každá návšteva v nej ma nadchýna. To všetko by mohlo byť irelevantné. Pri podobných témach je však nebezpečne jednoduché skĺznuť do bulvárneho gýča, ale aj rovnako k povýšeneckému moralizovaniu „bieleho muža“, píšuceho o vzdialených tmavých oblastiach sveta, sužovaných prírodnými katastrofami, hladom, diktátormi a, ako inak, teroristami.
Koniec koncov pozornosť, ktorej sa prípadu dostalo v médiách, asi nevyplýva len z jeho mimoriadnej brutality. Hrá do kariet hlboko zakorenenému presvedčeniu euro-amerického sveta, že India, ktorá sa stále sebavedomejšie hlási do prvej ligy globálnych mocností, je pod povrchom stále tou stredovekou, barbarskou krajinou, čakajúcou na civilizačnú misiu, akú v nej chceli vidieť viktoriánski koloniálni úradníci. Gýč ani povýšenectvo si India nezaslúži. A čo je omnoho dôležitejšie, nezaslúži si ho ani obeť decembrového útoku.
Za každým hrozným činom stojí konkrétny páchateľ, ktorý si zaslúži zodpovedajúci trest, no sexuálne násilie je spoločenský fenomén. V rýchlo sa rozvíjajúcich krajinách môže mať špecifické črty, ktoré vyplývajú z rýchleho tempa spoločenskej a ekonomickej transformácie, spojeného s priepastnými sociálnymi rozdielmi.
Mohli by sme hovoriť o tom, ako na postavenie žien vplývajú prežívajúce prvky tzv. tradičných kultúr. Mohli by sme písať o chaotickej urbanizácii, kastách, vraždách zo cti. Na živote „kráľovnej banditov“ Poohlad Devi by sa dala ilustrovať brutalita násilia aj reakcie naň. Lenže v záplave exotických detailov by sme mohli stratiť zo zreteľu podstatnejší fakt.
Násilie je úzko prepojené s nerovným rozdelením moci. A násilie na ženách – v rôznych formách od často tolerovaného obťažovania na ulici, po naozaj hrozné kriminálne činy – je spojené so silno sociálne stratifikovanou, patriarchálnou spoločnosťou. Vyrastá z nej, súčasne slúži na potvrdzovanie mocenských hierarchií. Viac ako pol druha storočia organizovaného úsilia o oslobodenie, zrovnoprávnenie, nedokázalo prepísať kód patriarchálnej, mizogýnnej kultúry, ktorá plodí a legitimizuje násilie voči ženám. Nie je to problém nedostatočnej modernizácie, tzv. moderná masová kultúra tieto vzorce v mnohom reprodukuje, umocňuje.
Keď nás zas raz bude šokovať – sme predsa slušní ľudia – správa o nejakom sexuálnom zločine, mohli by sme si uvedomiť, že kdesi pri jeho počiatku stoja „nevinné“ poznámky utrúsené polohlasom či bezostyšne, nahlas, na ulici. A je úplne jedno, či to bolo výsmešné slangové „Where going, madam?“ alebo „Héj, cica!“