Nespochybniteľná
Podľa Ivana Gašparoviča bol ten rok a pol, ktorý ubehol od zvolenia generálneho prokurátora v parlamente až po jeho nevymenovanie, nie vinou prezidenta, ale poslancov, ktorí sa „nevedeli rozhodnúť, koho budú voliť a ako budú voliť“.
O miere, akou sa o to bezprecedentné zdržanie pričinili jednotliví aktéri, medzi ktorých patrí aj Gašparovič, by sa isto dalo diskutovať. Ale povedzme, že v zásade má pravdu. Zbabraný proces voľby šéfa prokurátorov sa na celom škandále podpísal azda najvýraznejšie. Pred sebou však máme ďalší problém: čo majú teraz urobiť poslanci, aby jednu škandalóznu voľbu nevystriedala druhá? Koncom minulého týždňa predĺžil predseda Národnej rady Pavol Paška termín na podávanie návrhov na kandidátov do novej voľby z 18. na 29. január. Podľa svojho hovorcu tak urobil preto, aby Ústavný súd dostal čas na posúdenie žiadosti Jozefa Čentéša o vydanie opatrenia, ktoré by mohlo novú voľbu dočasne zamedziť.
Ako sme sa dozvedeli, „je veľmi dôležité, aby nová voľba kandidáta na generálneho prokurátora na rozdiel od predchádzajúcej bola korektná a nespochybniteľná“. Veď hej. Bolo by naozaj žiaduce a vhodné, aby bola nová voľba „korektná a nespochybniteľná“. Otázkou ostáva, kto by to mal o nej skonštatovať.
Ak nová voľba prebehne tak, že sa na nej zúčastní iba kandidát Smeru (hoci aj ako „osvojený“ kandidát, navrhnutý prokurátormi) a zvolený bude len hlasmi Smeru, kto o nej skonštatuje, že bola „korektná a nespochybniteľná“? Predstavitelia Smeru? To nepostačí.
Je normálne, keď vládne návrhy zákonov v parlamente prechádzajú iba hlasmi vládnej väčšiny. Dokonca za normálnych okolností by bolo celkom v poriadku, keby bol aj kandidát na nového generálneho prokurátora zvolený iba hlasmi poslancov tej strany, ktorá ho navrhla. Lenže my sa nenachádzame v normálnej situácii.
Kauza voľby generálneho prokurátora už stihla dokonale otráviť atmosféru v spoločnosti. No nielen to. Nebývalým spolitizovaním prokuratúry a všetkého okolo nej u nás dochádza k spochybňovaniu nezávislosti justície ako celku (ako keby jej k takému stavu bohviekoľko chýbalo aj bez generálneho prokurátora!). Spochybňuje sa tu jeden z rozhodujúcich pilierov právneho štátu, a to je čosi, čo sa nám nemôže vyplatiť.
Možno je už neskoro na to, aby politika prokuratúru celkom vypustila zo svojich rúk. To však neznamená, že to po nej nemáme žiadať. Ak chce vládna strana docieliť, aby bola nová voľba naozaj „korektná a nespochybniteľná“, Paška by mal prestať naháňať Ústavný súd svojimi termínmi a Smer by sa mal za každú usilovať o návrat opozície do procesu. Aj keby mali také volania nakoniec zostať nevypočuté.
Ak prokuratúra prežila dosiaľ, tá chvíľa ju už určite nepoloží. Položiť ju však môže stav hlbokej nedôvery, vyvolaný jednostranným „vyriešením“ jej problému.