Cameronov hazard
Dlho očakávaný prejav britského premiéra Davida Camerona o vzťahoch Veľkej Británie a Európskej únie naliehavé otázky nezodpovedal. Zato nastolil nové, ešte naliehavejšie. Líder konzervatívcov sľubuje podniknúť obrovský risk. Nielen s Veľkou Britániou, ale aj s celou Európou.
Cameronov plán sa dá v skratke opísať takto: Ak konzervatívci zvíťazia v ďalších parlamentných voľbách v roku 2015, budú to považovať za mandát na otvorenie základných zmlúv s EÚ. Po skončení rokovaní (ktorých dĺžku odhadol na dva roky) usporiadajú referendum, v ktorom sa občania Británie vyslovia za zotrvanie v únii, alebo za odchod z nej. Ak bude výsledkom rokovaní návrat rôznych právomocí späť z Bruselu do Londýna, Cameron osobne bude „srdcom i dušou“ bojovať za to, aby Británia v únii zostala.
Cameronovi v Konzervatívnej strane už dlhšie dýcha na chrbát vplyvná euroskeptická loby. Tá je aktívna aj pri masírovaní domácej verejnej mienky tvrdeniami, že to jediné, čo je na EÚ výhodné, je spoločný trh. Prakticky všetko ostatné je už nevýhodné a „nedemokratické“. Práve táto časť konzervatívcov spustila po premiérovom prejave najväčšie pochvalné fanfáry.
„Nechcem, aby Británia opustila EÚ… ale reformovať EÚ,“ povedal Cameron. S tým však bude problém. Nie preto, že by v únii neexistovala vôľa po reformách. Reformy, o ktorých sa hovorí, však idú opačným smerom, ako britskí konzervatívci. V únii sa napríklad hovorí, že bez politickej integrácie nie je možná úspešná ekonomická integrácia.
Tento kontinentálny názor na riešenie krízy je v rozpore so želaním britského biznisu a finančníctva, aby výhody plynúce z jednotného trhu neboli podmienené spoločnou reguláciou. Napríklad v pracovnoprávnej a sociálnej oblasti (dĺžka pracovného času, nárok na dovolenku podľa odpracovaných dní a podobne), nehovoriac o regulácii finančných trhov. Lenže jednotný trh bez jednotnej regulácie je protirečenie, ak nie rovno fikcia.
Tvrdiť 40 rokov po tom, čo Veľká Británia vstúpila do Európskeho hospodárskeho spoločenstva, že v únii sa „o nej“ rozhoduje bez jej súhlasu, je nezmysel. Paradoxne, to, čo sľúbil Cameron euroskeptikom vo svojej strane i mimo nej, môže však dopadnúť práve takto. O osude britského členstva nebudú rozhodovať iba britskí voliči, ale politici a voliči všetkých ostatných členských štátov.
Málokto sa v ostatných rokoch zaslúžil o zníženie britskej váhy v Bruseli viac, ako práve Cameronova strana. Myslieť si, že všetci v únii teraz pristúpia na jej hru: „Ak nebude po našom, odídeme!“, je obrovským riskom. Prvé reakcie na kontinente o tom hovoria dosť jasne. Británia sa môže z únie nakoniec vymanévrovať aj bez toho, aby to výslovne chcela. Jej odchod by bol pre úniu nepochybne ťažkou ranou, ale pre ňu samotnú by mohol byť katastrofou.<pe>