Na ceste do nebytia
Politické katastrofy nie sú živelné pohromy. Neprichádzajú len tak, vždy sa dá spätne vystopovať séria chýb, ktoré ich privolali.
Na našej scéne sa už o tom presvedčili mnohí, no azda len málokto si dlhodobo koleduje o katastrofu tak ako KDH. Odchod Radoslava Procházku, pri ktorom jedinou neznámou je už len jeho presný dátum, môže byť ďalšou zastávkou na ceste tejto strany do politického nebytia.
Prepad HZDS urobil bodku za istou historickou periódou. Výbuch SDKÚ otriasol polovicou politického spektra. KDH sa správa, akoby chcelo nielen odísť, ale odísť tak, že si jeho odchod už nikto ani nevšimne. Pre stranu, ktorá bola od roku 1990 pri všetkom, čo hýbalo Slovenskom, by to bola tichá, ale zato o nič menšia katastrofa.
Takáto katastrofa sa však zdá byť jedinou vecou, o ktorej možno povedať, že na nej vedenie na čele s Jánom Figeľom pracuje naozaj dôsledne. Odchod Daniela Lipšica po minuloročných voľbách sa dá interpretovať aj ako logický dôsledok ambícií jednej politickej primadony. Procházkov odchod, pri všetkej odlišnosti, bude možné vykladať aj ako jemnejšiu verziu príbehu s Lipšicom. Ako príbeh mladého politika, ktorý v sebe objavil líderské gény, vyskúšal si ich na spolustraníkoch – a keď v prvom kole neuspel, už si aj balí kufre.
Lenže kde je v tom všetkom KDH? Práveže nikde. Každý z tých príbehov je iný, len KDH sa tvári stále rovnako. Akoby odchody výrazných postáv boli len živelnými pohromami: veľká voda príde a odíde, hlavné je, že dom stále stojí. Menovaným nemožno uprieť, že viac či menej zreteľne hovorili, aké má byť podľa nich KDH. Procházka to dal svojim kolegom (a voličom) dokonca písomne. KDH však nikdy príležitosť nevyužilo, aby verejnosti oznámilo, aké chce vlastne byť. KDH chce skrátka byť.
Keby Figeľ a jeho ľudia Procházkov pokus o platformu aktívne odmietli, ukázali by aspoň nejaký postoj. Lenže v takom prípade by sa nevyhli vysvetľovaniu, aký ten postoj vlastne je a prečo podľa nich nemôže byť iný. Jednoduchšie bolo teda tváriť sa, že vlastne nejde o nič vážne a neodkladné. Aké typické.
Platilo to dosť už za Pavla Hrušovského, no za Figeľa to platí dokonale. Zo všetkých mŕtvych chrobákov na našej scéne je exminister dopravy tým najnehybnejším. Možno to považuje za ten správny konzervatívny prístup, ktovie. No v takom prípade by bol konzervatívcom aj bronzový červenoarmejec na bratislavskom Slavíne. Ten nehol brvou už pol storočia.
Odchod KDH by bol jednou vecou. Druhou by bola otázka, kto by sa snažil natlačiť na jeho miesto. Pohľad na lipšicovských ctiteľov silnej ruky či jurodivých kuffovských tmárov neveští veľa dobrého. A môžete vziať jed na to, že najsilnejšia cirkev u nás by si nejakých svojich zástupcov v politike hľadala (mimo Smeru). Ešte by sa ľahko mohlo stať, že by KDH chýbalo – sekulárne uvažujúcim ľuďom na Slovensku. Takým, ktorí by ho síce nikdy nevolili, no z rôznych jeho nasledovníkov by ich hlavy mohli bolieť ešte oveľa, oveľa viac.