Hon na psychopatov
Slovenský národný šport, ktorého bodmi sú zastrelené zvieratá s vetvičkami v papuli a nad nimi s puškami a fotoaparátmi radostne naladení chlapi. Asi takto vyzerá obrázok poľovníkov očami nepoľujúcej väčšiny. A ak je to aj obrázok skreslený, zároveň o mnohom vypovedá. O bezbrehej spoločenskej tolerancii zabíjania pre zábavu.
„Chcela by som varovať Bratislavu. Včera večer priamo na Železnej studničke zastrelili našu psiu kamarátku. Trochu sa zabehla, príliš natešená z vychádzky. Panička na psa volala, ale odpoveďou jej bol výstrel. Stalo sa to kus od parkoviska na lesnej ceste pred mlynom Klepáč, takže v srdci areálu. Jediná veľmi presná rana, v tele päť brokov. Sučka ešte pár desiatok metrov bežala k majiteľke (čo vieme podľa krvavých stôp na chodníku), ale zasiahlo jej to pečeň a nebolo pomoci. Ostala ležať mŕtva na chodníku. A tak ju našla majiteľka. Vidina dolapenia páchateľa prakticky žiadna, tak aspoň toto varovanie.“ Sociálna sieť Facebook pred niekoľkými dňami lavínovito šírila toto smutné posolstvo.
Obeťami „lásky“ k prírode na takýto spôsob sa do roku 2009 stali podľa poľovníckych ročeniek desaťtisíce psov a mačiek. Novela zákona neskôr síce sprísnila možnosti ich odstrelu, no zároveň sa sprísnili aj podmienky na pohyb psa, či už na voľno, alebo na vôdzke.
Ale ani obojok výrazne inej farby ako srsť, ktorý prikazuje zákon, neochránil sučku zo Železnej studničky pred zastrelením. A čo je nesmierne závažné (a to by si mali uvedomiť kompetentné inštitúcie skôr, ako sa odohrá nejaká ľudská tragédia), neochránil ju ani priestor Železnej studničky určený na rekreáciu, masovo využívaný rodinami s deťmi, ktorý je zároveň poľovným revírom.
Je tu ešte jeden moment. Voľný pohyb psa na Železnej studničke sa zakazuje, ale zakázané je aj zabiť psa, ak má obojok. Ak bol strelec naozajstným milovníkom prírody, ktorý len chráni lesnú zver pred škodnou, mohol počkať na majiteľku a na zákaz ju upozorniť. Ak strelec neporušil zákon, prečo sa rovnako hrdinsky, ako hrdinsky strieľal, neprihlásil – ako mu kážu predpisy – na príslušnom poľovníckom zväze?
Na smrti vycvičenej austrálskej kelpie sa s veľkou pravdepodobnosťou podpísala najmä túžba vystreliť si. V tom čase sa totiž na danom mieste mal konať, ale nekonal sa, odstrel diviakov, údajne šarapatiacich v miestnych záhradkách. Žeby si teda frustrovaný poľovník riešil svoje neukojené chúťky?
Čo ak to bol pytliak? A sme pri merite veci. Pes je podľa zákona iba majetkom a kto by už dnes mal čas vyšetrovať „smrť majetku“ za pár eur (hoci v tomto konkrétnom prípade až za 700 eur), keď nám po uliciach behajú skutočné kriminálne živly?
Dávam zákonodarcom do pozornosti návrh, ktorý vzišiel z diskusie o tomto smutnom príbehu: Za každého postreleného či zastreleného psa poľovnou zbraňou by mal platiť náhradu hmotnej škody poľovnícky zväz. Bez ohľadu na to, či sa nájde vinník, alebo nie. Potom by si hádam konečne poľovníci vyčistili svoje rady od psychopatov.