Limity optimizmu
Podľa slov Roberta Fica má jeho vláda po tom, čo sa minulý rok sústredila na konsolidáciu verejných financií, túto úlohu už vraj za sebou.
Na rade je naštartovanie hospodárskeho rastu. Nuž dá sa pochopiť, keď vládny politik šíri opatrný optimizmus. Otázka len je, nakoľko je realistický.
Hospodársky rast? Ale isteže. Samotným šetrením sa ešte nikto z krízy nevyhrabal. Práve naopak, taká politika akurát hrozí zadusiť investície a domáci dopyt. Jedna zmrazená strana rovnice potom sťahuje pod hladinu tú druhú, až nakoniec už niet kde šetriť a ani čím povzbudzovať rast. Rast však niečo stojí. Nie je veľký rozdiel v tom, či sa štát rozhodne pre podporu domácich súkromných investícií, lákanie zahraničného kapitálu, alebo veľké verejné projekty. Na čokoľvek z toho – aj na vyváženú kombináciu všetkého – sú potrebné peniaze.
Eurofondy, ktoré u nás stoja za neuveriteľnými tromi štvrtinami všetkých verejných investícií, sú jedna vec. Samozrejme, že je treba urýchliť ich čerpanie. Dodajme, že okrem toho je treba aj čerpať ich zmysluplne, nie na investičné jednohubky, ktorých „ozdravný“ efekt sa skončí v momente, keď sa minie posledné euro z nich. A ešte drobnosť: nerozkrádať ich.
Lenže aj keby sme poctivo vyčerpali každé eurofondové euro, stačiť to nebude. Už len pre obmedzenia, na čo sa európske peniaze smú a na čo nesmú používať. Čo zostáva, sú daňové príjmy. Nielen nás sa to týka: v európskych kruhoch je známe, že ak by sa podarilo eliminovať väčšinu daňových únikov, náš kontinent by sa z krízy dostal aj bez iných drakonických opatrení. Z toho však vyplýva jediné: namiesto dusenia vlastných občanov, z ktorých drvivá väčšina pred daňovákmi aj tak nikdy neujde, je treba zaviesť drakonické opatrenia proti miliónom a miliardám, ktoré sa síce „vyrobia“ v našich krajinách, no vyvezú sa do daňových rajov. Kde sú také opatrenia? V štádiu rečí.
Už rok je známa situácia Cypru. Bez obrovskej pomoci únie mu hrozí kolaps. Ako je možné, že v rámci rokovaní Cypru s úniou dosiaľ nedošlo k tej najprirodzenejšej veci: k dohode „niečo za niečo“? A nemýľme sa, Cyprus nie je ten, kto je najväčšou prekážkou takej dohody. Najväčšou prekážkou sú európske politické kruhy nadviazané na lobistov, ktorí z vývozu národných bohatstiev do cnostne sa tváriacich rajov žijú. Ak tými lobistami náhodou nie sú aj samotní politici, všakže…
Konsolidácia financií a podpora rastu sa nemajú oddeľovať spôsobom „najprv jedno, potom druhé“. Musia ísť naraz, akokoľvek ťažké sa to zdá. Žijeme v štáte, v ktorom by sa odchytom únikov a dôsledným výberom zvýšili daňové príjmy aspoň o viac ako miliardu eur ročne. Teoreticky by sa potom ani nemuseli dvíhať dane a šetrenie by mohlo mať pomalší a pre ľudí prijateľnejší priebeh. Malo by byť teda jasné, čo treba urobiť najskôr. Žiaľ, práve to sa dosiaľ neurobilo.