Desať minút pre konsenzus
Minulý štvrtok sa konala jedna z ďalších konferencií o smerovaní tzv. rómskej reformy. Organizátori na ňu pozvali všetkých, od ministrov, primátorov, ktorí podpísali výzvu Zobuďme sa, po sociálnych aktivistov a akademikov.
S vierou, že sa na akademickej pôde dá nájsť skôr spoločná reč a konsenzus sa z nej preleje na celú spoločnosť. Ale namiesto zázraku sa rozbehla referátová štafeta vyše dvoch desiatok rečníkov. Takpovediac voľným štýlom. Ich rozlet pristrihávala len dĺžka vystúpenia. Žiadne ľudsko-právne či iné akademické mantinely.
Primátor východoslovenského mestečka sa v tomto maratóne dostal na rad až neskoro popoludní. Musel si vypočuť prednášky o tom, že dávky v hmotnej núdzi sú neznesiteľne nízke, že verejnú debatu o situácii Rómov znehodnocujú také či onaké mýty, že spravodlivá spoločnosť sa pozná podľa štedrosti pomoci tým najslabším. A cítil sa ako z iného sveta.
Aj to na úvod povedal. Rečiam o nízkych dávkach nerozumie. Tie predsa nič nezmenili. On sa na konferenciu prišiel najmä spýtať, kedy Rómovia v jeho meste začnú pracovať. Vymenoval rozličné programy, ktoré prijali, no zmena neprichádza. Cez inštitút osobitného príjemcu dohliadajú na rozumné využitie dávok, no odmenou sú im nadávky. Rómske deti chodia najmä do špeciálnej školy a neučia sa. Je presvedčený, že sa nepohneme ďalej, ak dávky nezrušíme alebo nepodmienime prácou.
Ako s takýmto názorom hľadať spoločnú reč? Za desať minút sa nedá ani zistiť, či je primátor proti zodpovednosti štátu za ochranu svojich obyvateľov a či si myslí, že Deklaráciu ľudských práv treba upraviť v zmysle, že ochrana pred núdzou je odmenou za dobré správanie. Nebolo ani kedy nadhodiť otázku pracovných príležitostí, ku ktorým sa v príspevku o morálnom rozvrate miestnych Rómov akosi nedostal. Ak by sa dostal, slová o škodlivosti dávok by asi stratili oheň. Tridsaťpercentná miera nezamestnanosti v okrese a poloprázdny priemyselný park vysvetľujú neochotu pracovať presvedčivejšie ako kázania o morálke.
Nie všetko, čo je prelepené názvom akademická, sa hodí pre spoločné hľadanie východísk. Takým je len miesto, kde sa pevne stojí na uznanom práve všetkých obyvateľov na slušný život bez poníženia. Azda sa na takom mieste s primátorom ešte stretneme a jeho názorom porozumieme
Zatiaľ verím, že jeho slová o zbytočnosti dávok, „keď sa situácia nezlepšuje“, nie sú volaním po genocíde. To, že v jeho slovách a v petícii, ktorú podpísalo takmer päťsto starostov a primátorov, môžeme vidieť len štylisticky neobratné volanie po tom, po čom volajú aj aktivisti a akademici: aby štát vyvinul väčšie úsilie v podpore integrácie zbedačených rómskych komunít.
Hoci je to takmer iluzórne, kým neprebehne o týchto veciach solídna a demokratická diskusia, môžeme iba dúfať, že volanie po väčšej represii namiesto podpory predškolskej výchovy či voľného času detí je len dočasným záchvatom rozleptávajúcej beznádeje. Beznádeje, ktorú predstavitelia miest a obcí pochytili od svojich menej šťastných občanov.