Vopred ohlásená prehra
Scenár rokovaní o sedemročnom rozpočte sa dá dosť dobre predpovedať. Rovnako výsledok. Keďže si lídri budú vyberať medzi nedohodou a zlou dohodou, rozhodnú sa pre druhé.
V čase písania tohto komentára sa summit ešte ani nezačal, v čase čítania už možno bude po ňom. Ale skúsme trochu prorokovať. Dohoda o celkovom rozpočtovom strope by mala byť pomerne rýchla. Stály predseda Rady EÚ navrhne kompromis, ktorý vďaka troche kreatívneho účtovníctva uspokojí jastrabov žiadajúcich škrty aj krajiny volajúce po investíciách. Tajomstvo väzí v rozdiele medzi „záväzkami“ a „platbami“.
Vzhľadom na špecifický charakter rozpočtovania únie je prvé číslo (maximálna suma, ktorú EÚ môže sľúbiť zaplatiť) vždy vyššie než druhé (suma, ktorú reálne zaplatí). Niektoré projekty sa jednoducho nezrealizujú alebo sa zrealizujú nedostatočne, krízové fondy nemusia byť použité… „Ušetrené“ peniaze sa v princípe vracajú do národných rozpočtov.
Herman Van Rompuy tak bude môcť otázku dodatočných škrtov, ktoré mal nájsť, vyriešiť šalamúnsky. Jastrabov uspokojí hlbokým škrtom v „platbách“. Volanie po investíciách utíši menej radikálnym škrtom „záväzkov“. Zvýšenie rozdielu medzi tým, čo EÚ sľúbi, a tým, čo môže reálne zaplatiť, sa môže o pár rokov prejaviť nedostatkom financií pre vzdelávacie a výskumné programy, to však bude politikov trápiť až práve o tých pár rokov. Teraz je prvoradá dohoda.
Tak či onak, škrtať sa bude. Otázkou je kde. V poľnohospodárskej a regionálnej politike nie. Okresané boli už na jeseň, ich ďalšie znižovanie by znamenalo veto štátov ako Francúzsko či Poľsko. Finančných darčekov, ktoré dostali niektoré krajiny prostredníctvom rabatov či špeciálne vyčlenených fondov v rámci regionálnej pomoci, sa tiež dotýkať nebudú. Škrtanie vo vzdelávacích programoch a z peňazí určených pre nezamestnaných mladých ľudí by asi nevyslalo správny politický odkaz.
Generácia obetovaná na oltári nesprávnej hospodárskej politiky potrebuje nejaké placebo. Zníženie podpory výskumu a inovácií je síce v rozpore so strategickými cieľmi únie, no politická nevyhnutnosť preváži nad zdravým rozumom.
Najväčšiu váhu dodatočných škrtov však ponesú vnútorná bezpečnosť, vonkajšia politika únie, rozvojová pomoc a infraštruktúrne projekty. A, samozrejme, administratíva. Znižovanie výdavkov na bruselskú administratívu je z hľadiska celkových súm treťoradé, je však povinným ideologickým folklórom.
S takto polepenou dohodou sa potom európski lídri vrátia domov, pred svojich voličov, a budú hlásiť víťazstvo. Jedni preto, že sa im podarilo znížiť rozdiel medzi tým, čo do EÚ dávajú a čo z nej získavajú. Tí druhí budú komplementárne tvrdiť, že je všetko v poriadku, lebo „stále dostávame viac, než dávame“. V skutočnosti prehrajú všetci.
Posilňovaním predstavy, že výhody spolupráce možno vypočítať na kalkulačke vytvárajú v Európe živnú pôdu pre rast nových hraníc. Ale, samozrejme, následky sa prejavia až o pár rokov, a teda trápiť nás to bude práve o tých pár rokov.