Slovenské výrobky
Každý iste pozná pocit hlbokého previnenia, keď si niekedy na večeru, prípadne iba tak pre chuť, spraví zemiakové placky. Nejde pritom o prekročenie diétnych parametrov, o hriechy obžerstva, ale o to, že inkriminované placky môžu byť síce s láskou, no predsa len zhotovené z najrozličnejších cudzorodých a načisto nepriateľských prvkov.
Napríklad z egyptských skorých zemiakov, španielskej cibule, čínskeho cesnaku, českej múky, talianskej morskej soli, poľského majoránu – všetko to pomiešané a upražené na gréckom olivovom oleji, pripravené na francúzskej teflónovej panvici, rozpálenej na ruskom plyne a dokonca na nemeckom sporáku.
A to som istotne nevymenoval všetko: veď ešte k tomu môžu pristúpiť aj nejaké trebárs indonézske korenia podľa chuti alebo osobitej rodinnej tradície, maďarské vajíčka – jednoducho to všetko môže tiež byť z blízkej či ďalekej cudziny, alebo, ako sa hovorí, z každého dvora pes.
Slovenský občan sa tak celkom nevdojak ocitne vo svete hlbokého a príkreho odcudzenia voči vlastnému chutnému a voňavému produktu, a práve ono mu môže spôsobiť ťažkú a hlbokú psychickú traumu. Je ešte skutočným vlastencom, ak haruľu takto nástojčivo prznil aj za týchto nevraživých okolností iba pre svoju a plytkú povrchnú záľubu v národnom či ľudovom jedle? Akú má potom zemiaková placka vlastne DNA? Čo sa navonok usmiatemu a sústredenému pražiacemu občanovi či občianke nakoniec vlastne naukladá v kostiach a zuboch?
No ak pri tom všetkom ešte zváži, do akej miery je tento výrobok vôbec slovenský, môže sa navždy rozlúčiť s pokojným spánkom. Ja viem, že štýl, technológie a tradície môžu byť naše, ale to nikoho principiálnej viny nezbavuje.
Byť skutočným vlastencom nie je v podmienkach globálneho trhu vôbec jednoduché. Vlastenec dnes najčastejšie môže len prežúvať suchú francúzsku bagetu alebo rakúsku „kaiserku“ so slzami v očiach, naskrz spotený zo zákernej vlastizrady, ktorá prichádza s každým novým hltom. A aj tieto slzy a pot si najčastejšie môže utrieť iba do čínskeho uteráka.
Preto si obzvlášť treba vážiť spoluobčanov, ktorí aj v tomto chaose a zmätku vedia nájsť dôstojné východisko. Opäť je obrovským úspechom poslanca a predsedu hnutia OĽaNO Igora Matoviča, dnes už vlastne jediného tvorcu významných opozičných ideí, že toto východisko nielen sám od seba objavil, ale ponúkol ho nezištne celej spoločnosti. Jeho jednoduchá myšlienka každého omráči svojou genialitou. Ide o tabule v obchodoch, na ktorých má byť zvýraznené percentuálne zastúpenie slovenských výrobkov v obchode.
Ak teda príde gazdinka do takto vopred pripraveného obchodu, vhodne zaopatreného prehľadnou tabuľou, bude jej stačiť pár desiatok minút, aby s definitívnou rozhodnosťou zistila, že na pestrých lánoch tohto voči Slovensku nevraživého hypermarketu veru naozaj národné zemiakové placky nepokvitnú. Aj keď jej to trochu môže pripomenúť zúfalé vlastenectvo Tretej ríše: „Preč s tebou, zahraničný citrón! Dobre ťa nahradí nemecká rebarbora!“