Len chcieť
Keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Pred časom skupina aktivistov na železničnej stanici Okoličná na Ostrove nainštalovala tabuľu, kde popri slovenskom označení obce bol i maďarský nápis Ekel.
Ich činy (podobných „happeningov“ bolo viac) je možné považovať za prejav občianskej angažovanosti – skupina ľudí chcela takýmto spôsobom upozorniť na skutočnosť, že niečo nie je v poriadku.
Teraz to isté zopakovali predstavitelia Strany maďarskej komunity, no výsledný efekt je len akási pachuť. Nemožno sa totiž zbaviť dojmu, že strana, ktorej preferencie sa dlhodobo pohybujú pod hranicou zvoliteľnosti, sa chce takýmto spôsobom iba priživiť na aktuálnej téme. Ich snaha je o to nedôveryhodnejšia, že SMK bola v minulosti vo vláde dve volebné obdobia, takže mala dostatok času na dôsledné presadenie dvojjazyčnosti vo všetkých oblastiach. Prečo si túto tému osvojili až teraz?
Svojím prístupom k tejto otázke môže SMK dosiahnuť pravý opak – celá vec sa v očiach verejnosti úplne zbytočne spolitizuje. Mimochodom, všimol si niekto, že minulý rok sa v Bratislave konala výstava o dvojjazyčnosti Jazykom žije národnostná menšina? Nevšimol. No stačí pár politikov, jedna tabuľa a celé Slovensko bude „na nohách“.
Jednoducho, menšinovú agendu treba riešiť veľmi citlivo a nie ísť „s bubnom na zajace“. Časy, keď politici v snahe odpútať pozornosť od privatizačnej rabovačky, predstierali, že naším najväčším problémom sú dvojjazyčné názvy obcí na južnom Slovensku, sú našťastie preč. No resty zostali.
Vyvesiť dvojjazyčné tabule na železničné a autobusové stanice je skutočne len technická otázka, ktorá sa dá poľahky vyriešiť. Len sa musí chcieť…