Zarábať plačom
Predstavme si... Na jednej strane futbalová mládež z bratislavskej Karlovej Vsi, ktorá po trinástich rokoch vďaka miestnym politickým šarvátkam stojí za bránami svojho ihriska. Deti oficiálnymi „štruktúrami" vysídľované pomocou bagrov - hoci aj v zime, hoci aj do lesa.
Obyčajne bigotnými katolíkmi osočované bábkové divadlo z Banskej Bystrice, ktoré sa azda ako jediné na Slovensku snaží deťom neklamať o realite rodinných (a rodových) vzťahov. Ticho ako v kostole, keď ide o to nahlas odsúdiť hriešne činy katolíckych „duchovných“, ktorých sa dopúšťajú na deťoch. Peniaze pre školstvo sa ani neoplatí spomínať, vieme, ako na tom je štátny rozpočet.
A na druhej strane plné ústa prázdnych slov o láske k deťom, našej budúcnosti, o ústretovosti voči mládeži, tej nositeľke rána, ratifikované medzinárodné dohovory o právach dieťaťa. Kam len oko dovidí, takmer všetko sa hemží akousi inou realitou ako je to, čo si môžeme naštudovať napríklad v Charte základných práv Európskej Únie. Píše sa v nej, že každý má (áno, aj deti) právo na rešpektovanie svojej telesnej a duševnej nedotknuteľnosti a že nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu.
Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989 z dielne OSN hovorí o tom, že deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá je potrebná pre ich blaho. Môžu tiež slobodne vyjadrovať svoje názory a tie sa musia pri otázkach, ktoré sa ich týkajú, brať do úvahy. No a Deklarácia práv dieťaťa, prijatá OSN v roku 1959, im priznáva právo na lásku, porozumenie a starostlivosť. Hm. Suchá reč dohovorov. Ponúkam teda ešte jeden príklad. Oproti tým vyššie spomínaným je to iba červivá čerešnička na zatuchnutej torte. O to však výpovednejšia. Najnovšie totiž nečíha nebezpečenstvo nahlúplej televíznej komercie len na divákov a diváčky, ale už aj na deti účinkujúce v seriáloch. Spadla mi sánka nad scénou, ktorej niekoľko minút dominoval zúfalý detský plač.
Hádka bežného páru z bežného paneláka z neznámych dôvodov vyžadovala prítomnosť plačúceho batoľaťa. Pár si dieťa podával ako kus handry, žena síce prejavovala náznak tíšenia, dieťa však plakalo čoraz viac. Plakalo, až sa zajakalo, až chripelo. A neprestajne pozeralo smerom ku kamere.
Zrejme tam stáli jeho rodičia (Rodičia?!). Napadlo mi, či na to v médiách zareagujú všakovakí zlatoústi ochrancovia tradičných rodín, ale nič som nenašla; vari som zle hľadala. A možno im to jednoducho neprekážalo – asi stačí, že je pár z panelákovej scény heterosexuálny. Malo by to však prekážať aspoň Rade pre vysielanie a retransmisiu, prípadne by sa nad rodičmi „predávaného“ batoľaťa mala pozastaviť sociálka.
Alebo nám je už všetkým v mene mamonu ukradnutý jeden nešťastný detský krik? Ohluchli sme a oslepli pre peniaze. Strácame cit už aj voči tým, ktorí ho potrebujú najviac. Nuž, „nič moc“ s tou našou deklarovanou láskou k deťom. A koniec koncov, „nič moc“ s čímkoľvek, čoho nevyčísliteľná hodnota sa nedá spočítať v eurách. Čo je to s nami, ľudia?