Druhé šance
Z dostupných údajov vyplýva, že od roku 1994, keď sa zaviedla trestnosť prechovávania drog pre vlastnú potrebu, sa polícii v tejto súvislosti darí stíhať až trikrát častejšie užívateľov drog ako samotných dílerov.
Represívna protidrogová politika, ktorá z užívateľov majúcich drogu len pre vlastnú potrebu, robí kriminálnikov, sa míňa účinku, lebo polícia chytá len malé ryby, no tie skutočne veľké zostávajú nepotrestané.
V záujme spoločnosti je však odstrániť príčinu a nie dôsledok. Ľudia, ktorí majú skúsenosť s narkotikami, majú byť liečení a nie kriminalizovaní.
O potrebe zmeniť legislatívu, týkajúcu sa predaja a distribúcie drog, hovoria odborníci zaoberajúci sa touto problematikou už dávno.
Lenže v konzervatívnej krajine, v ktorej si verejnosť cení tvrdý postoj prísne trestajúci každého, čo sa nejakým spôsobom zapletie s návykovými látkami, sa akékoľvek odporúčania na zastavenie kriminalizácie užívateľov drog prirodzene stretávajú s nepochopením ba až odporom. Len máloktorý politik si totiž dovolí „ísť proti prúdu“, lebo vie, že by stratil „body“ v očiach verejnosti. Naopak, vyhlásenia nekompromisnej „vojny drogám“ zaberajú výborne.
Rozhodnutie vlády, ktorá konečne navrhla zmenu, podľa ktorej už užívateľov drog nebudú súdiť tak ako dílerov, preto treba v tomto kontexte oceniť o to viac.
Dať druhú šancu „mladým experimentátorom“, ktorí z drogového biznisu nežijú, ale návykové látky sú v mnohých prípadoch len epizódou v ich živote, je prvý rozumný ústupok od politiky represie a zastrašovania ( ktorá aj tak nefunguje…).