Meno
Jozef Markuš bol predsedom Matice slovenskej dvadsať rokov a Maticu viedol k zániku. Počas jeho pôsobenia prišla o majetok, meno aj o členskú základňu.
Nie, toto nie sú slová nejakého „nepriateľa slovenského národa, jazyka a histórie“. Tieto slová vyslovil pred rokom v jednom interview nový šéf Matice Marián Tkáč. Otázka len je, čo s tým mieni urobiť.
V roku 1865, v čase útlaku, keď jej jediným príjmom boli takzvané grajciarové zbierky, mala Matica na konte 82 vydaných titulov. Dnes, keď má jednu z najmodernejších tlačiarní u nás a dotovaná je štátnymi grantmi, jej ročná produkcia je podobná tej spred jeden a pol storočia. Vrátane učebníc a zobraných spisov dávno mŕtvych autorov. A zo slávnej zbierky na národný poklad je jedna veľká blamáž. Ani tkáčovci, ktorí sa tragikomicky a márne dožadujú prístupu k zbierke, sa z nej nevykrútia. Sú jej súčasťou; blamáž totiž vypovedá čosi o celej inštitúcii, z ktorej vzišla.
Ak chce niekto meniť realitu, musí ju najprv pochopiť. Čím chce Matica kriesiť svoje meno? Znásilňovaním reality romantickými mýtmi? Pritúlením každého, kto sa v túžbe zakryť svoje zlyhania vrhol po Novembri na národovectvo?
Matica o svoje meno prišla preto, lebo nedbala o čistotu narábania s majetkom, ani o čistotu ľudí, ktorí v jej mene kade-tade vystupujú. Kým sa nezmení toto, platiť bude, že speje k zániku. Ten neodvrátia žiadne granty či petície a neodvráti ho ani sto politikov naháňajúcich jej prostredníctvom hlasy istej špecifickej vzorky voličov.