Natiahnuté ruky
Minulotýždňové premiérove slová na oslavách Matice slovenskej o menšinách, ktoré len naťahujú ruky a nepestujú žiadne občianske cnosti, možno ulahodili mnohým.
No málo nebolo ani tých, ktorých premiérov bonmot urazil. Ozvali sa slovenskí občania židovskej, rómskej, maďarskej, rusínskej a českej národnosti. Zdravotne postihnutí aj LGBT. A ozvali sa i tí, čo nepatria k menšinám, no zahanbuje ich, keď sa druhým krivdí.
Rozvážlivci hovoria o búrke v pohári vody; veď sú to iba slová. Tí, ktorých nečakane postavili pred morálny súd, to vidia inak. Ich občianska česť bola spochybnená. Boli obvinení. V článkoch, blogoch či aspoň statusoch na sociálnych sieťach sa bránia doslova ako na súde a podávajú v nich dôkaz, že oni aj ďalší členovia ich menšiny sú statoční a pracovití, že platia dane a ich predkovia bojovali za túto krajinu.
Viaceré obhajoby pripomenuli nespravodlivé súdy vykonané v minulosti na príslušníkoch jeho či jej menšiny. Od týchto zločinov proti ľudskosti si (slovenské) svedomie neodpočinie. A odmietavo reaguje na každé kolektívne značkovanie a vylučovanie z občianskych práv. Skrátka obhajoby, ktoré od minulého utorka odzneli, boli silné a presvedčivé. Preto sa dá veriť, že každá spravodlivá porota (ak by v našom súdnom systéme poroty existovali) žalobu zamietne ako nepodloženú a pôvodcovi žaloby rázne pripomenie, že sa dopustil krivého obvinenia.
Každú spravodlivú porotu či panel občanov (ak by reprezentatívne vzorky občanov povolávali diskutovať o otázkach občianskej cti) by iste presvedčil, ba aj zahanbil predložený odpočet ich občianskych cností a súvaha dal – dostal. Veď jasne svedčí v prospech hrdých sebaobhajcov a ukazuje ich ako tých, ktorí dávajú viac.
Ako by však takáto pomyselná porota rozhodla o občianskej cti ľudí v prípade, ak by ich „dostal – dal“ ústilo do výsledku, ktorý autor premiérovho prejavu nazval natiahnutými rukami?
Fakt je, že ľudia v situácii, ktorú na Slovensku nazývame odkázanosťou na pomoc a v Česku pekným výrazom „potřebnost“, sa do verejnej debaty o premiérových slovách takmer nezapojili. Možno aj preto, že im chýbali slová, ktorými by sa mohli pri sebaobhajobe zaštítiť. Právo na sociálnu ochranu? Je predsa častejšie spochybňované ako obhajované.
Množia sa reči, že pri natiahnutých rukách treba rovno klepnúť po prstoch. Hodené odrobinky a vzdorovité správanie sa škandalizujú. Pripravované exekúcie a okliešťovanie dávok majú vraj dláždiť cestu k cnostnejšiemu správaniu.
Ako v takejto situácii zdvihnúť hlavu a obhajovať právo na dôstojnosť, ktoré má byť prvé a základné? Pomohli by slová, že bez riadnej sociálnej ochrany ľudia nemôžu dostáť svojim úlohám? Že bez podpory ich dôstojnosti od nich nemôžeme čakať občiansku dostatočnosť?
Alebo by bolo vhodnejšie dodať, že tam, kde občania musia za pomocou naťahovať ruky, štát zlyháva v plnení svojich základných funkcií? A to znamená, že natiahnuté ruky sú teda skôr hanbou štátu ako tých, ktorí inak neprežijú?