Deľba práce a moci
Plán rozpočtu Európskej únie na roky 2014 až 2020 treba prijať, vyhlásili pred pár dňami lídri štátov visegrádskej štvorky vrátane nášho premiéra vo Varšave.
V rovnakom duchu na Európsky parlament z Varšavy apelovali aj Angela Merkelová a François Hollande. Zdá sa, že väčšina v europarlamente má na rozpočet aj na proces jeho prijímania trochu iný názor.
Ide o starý problém legitimity orgánov EÚ. Pochopiteľne, rozpočet únie by nemal šancu na existenciu, ak by neexistovala základná zhoda členských štátov na jeho štruktúre. Je predsa tvorený ich príspevkami. Vo výsledku to však znamená, že prvé a aj posledné slovo o tom, koľko sa vyzbiera peňazí a na čo, chcú mať šéfovia národných exekutív. Podľa toho by však bol parlament odsunutý na druhú koľaj a Európska komisia by bola iba spolkom štatistov. Napokon, osud prvého návrhu rozpočtu z dielne komisie, ktorý národní lídri roztrhali v zuboch a ani sa pritom nezapotili, bol toho názornou ilustráciou.
Politické frakcie sediace v Európskom parlamente sa však nevidia v úlohe štatistov. Okrem toho, že dohodnutý rozpočet štyri rozhodujúce frakcie nepovažujú za dobrý, za dobré nepovažujú ani to, že by mali teraz iba poslušne zdvihnúť ruky.
Liberálom sa nepáči, že by únia mala vytvárať rozpočtový deficit (v tomto prípade 50 miliárd eur). Zelení, socialisti a ľudovci zasa v rôznych odtieňoch odmietajú, aby sa v mene kompromisu s rozpočtovými jastrabmi uberalo z fondov na vedu, infraštruktúru či sociálne programy. Z týchto troch frakcií sa aj najviac ozýva kritika, že z pôvodného návrhu sa akosi vyparili vlastné úniové zdroje: nimi mali byť napríklad výnosy z dane z finančných transakcií.
Rozpočet EÚ síce tvorí len jedno percento jej celkového HDP, no ešte i to plne v rukách národných vlád. Čím vyššie budú vlastné rozpočtové zdroje únie také, ktoré nebudú tvoriť príspevky členských štátov, tým menšia bude moc národných garnitúr pri rozhodovaní o spoločných európskych peniazoch.
Bitka o rozpočet, ku ktorej sa v Európskom parlamente schyľuje, tento spor ešte dozaista nevyrieši. Lenže otázka „deľby práce“ medzi orgánmi únie a politickými reprezentáciami členských štátov bude čoraz naliehavejšia. Všetci predsa vedia, že okrem práce sa bude deliť najmä moc.
A čo slovenskí europoslanci? Tí sú v europarlamente väčšinou členmi frakcií, ktoré považujú dohodnutý návrh za neakceptovateľný. Lenže do europarlamentu ich dostali slovenskí voliči, ktorí už medzitým vedia, že pre Slovensko bola tá dohoda výhodná. Europoslancom musí byť preto jasné, že ak by sa mal návrh v parlamente otvárať a meniť – čo sa dnes javí ako pravdepodobné – ich bude čakať rovnaká úloha ako predtým našich vyjednávačov: docieliť, aby zo všetkých prípadných kalkulácií a rekalkulácií Slovensko vyšlo s nezmeneným „čistým ziskom“. Pretože vedia, že moc sa možno raz bude deliť v Bruseli, ale ešte vždy sa nadeľuje predovšetkým doma.