Veľká šutorica
V situácii, keď obrovské toky peňazí prechádzajúce Slovenskom už nieto kam nasmerovať, všetkých spoluobčanov potešila a nadchla správa o plánovanej oprave mnohých futbalových štadiónov. Nepokoj v slovenských rodinách, plynúci z obavy, že tieto nemalé prostriedky by sa azda zbytočne vyplytvali na opravy nejakých kultúrnych pamiatok, sú nateraz, našťastie, zažehnané.
Ide jednoducho o to, že na väčšine štadiónov už nebolo poznať rozdiel medzi štandardným futbalovým štadiónom a bežnou kultúrnou pamiatkou. Navyše opravená kultúrna pamiatka už nikomu nepripadá ako pamiatka, ale ako nejaký úhľadný domček.
Od pamiatky sa prirodzene očakáva, že bude ošarpanou polorozpadnutou zrúcaninou bez okien, bez dverí, s potkanmi, nečistotami organického a anorganického pôvodu alebo tak nejako. Veď čo človeka viac poteší, ako keď ráno idúcky do práce už letmým pohľadom zistí, že na nej oproti minulému týždňu zase chýba nejakých šesťdesiat štvorcových metrov omietky.
„Zase je staršia a malebnejšia! Naša!“ spokojne si povzdychne. Najmä na to rozhorčení občania márne poukazovali s tým, že doterajšie múdro usmerňované úsilie celého národa sa zatláča kamsi do kúta.
„Už som sa bál, že futbal u nás skončí ako školstvo! Veď nás stále zastrašovali, že to vyhodia na platy učiteľov!“ zdôveril sa mi hneď ráno šťastne vysmiaty sused.
Desiatky štadiónov mohli skončiť ako bratislavský amfiteáter, z ktorého je po samovoľne vzniknutom požiari už len hlúpy vŕšok zarastený burinou, s pár rodinnými vilkami v pozadí. Všetci pritom márne dúfajú, že tam bude mrakodrap alebo aspoň pár nových viliek, no už vkusne naštylizovaných do podnikateľského baroka alebo aspoň nejakého iného moderného a pritom celkom postmoderného architektonického historizmu či eklekticizmu.
Z dennej tlače som sa dozvedel, že aj ministrovi hospodárstva Tomášovi Malatinskému sa nápad so štadiónmi pozdáva. Jeho ekonomický prínos bude podľa neho nevyčísliteľný: „Všetci budú zdraví a budú športovať.“
Veľmi som to nechápal, lebo z vlastnej skúsenosti v mladosti viem, že keď si naša škola prenajala takýto štadión, na trávnik nás zúrivý hysterický správca vôbec nepustil: „To je pre skutočných hráčov, nie pre skur… po… gymnazistov!“
S jeho vystúpením som bol vtedy spokojný iba ja, lebo toľko škaredých nadávok som dovtedy v školskom prostredí ešte nikdy naraz nepočul. Spýtal som sa preto suseda, z čoho môže tento ministrov zaujímavý názor prameniť.
„Už to nie je ako kedysi!“ chlácholil ma. „Tých pandrlákov, čo behajú po tráve, si jednoducho kúpiš – v Mali, Belize alebo kde. Dnes sa už šport preniesol medzi divákov. Vidíš obézneho chlapca. Tatkovi v záhrade nemôže pomôcť, lebo by trpel! Ale v hľadisku zdvihne ako pierko ťažkú drevenú dosku a mláti ňou iných po hlave jedna báseň! Nedroguje! Je slušný! Zdravý! Je na čerstvom vzduchu!“
„Ale prečo mláti?“ nedalo mi. „To máš jednoduché. Dnes je to predsa celkom dobý relax!“ uzemnil ma. Dve desiatky štadiónov? Nuž asi dobre! Bude veľká „šutorica“!