Premárnených dvanásť mesiacov
Väčšina analýz venovaných blížiacemu sa prvému výročiu druhej vlády Roberta Fica sa zaoberá otázkou, do akej miery sú stúpajúca nezamestnanosť a spomaľujúci hospodársky rast výsledkom globálnej ekonomickej krízy a do akej výsledkom politík strany Smer. Čas ukáže, že táto vec je podružná. Zásadnou nie je ako mantra opakovaná otázka: "Ako naštartovať rast?", ale jej antitéza: "Ako pripraviť spoločnosť na hospodársky pokles?"
Nech už súčasná opozícia hlása čokoľvek, jej najväčším šťastím je, že vďaka predčasným voľbám už rok nie je pri moci. V opačnom prípade by na tom Slovensko nebolo veľmi odlišnejšie ako dnes, len by politické bloky hrali opačné roly. Fico by búšil, že za krízu môžu pravicové politiky a pravičiari by hučali, že to nie oni, to svetová ekonomika. Slovenská politika nie je už dávno nič iné ako čistý interpretačný (a, samozrejme, zlodejský) oportunizmus.
Ekonomika Slovenskej republiky a s ňou zamestnanosť a sociálna situácia obyvateľov absolútne závisia od exportu, a teda od celkového stavu svetovej ekonomiky. Tri svetové parametre, ktoré boli úplne určujúce pre vývoj v uplynulých dvanástich mesiacoch, sú dlhy a finančná kríza, drahá ropa a drahé potraviny. Všetky tri sú úplne mimo dosahu našich politikov bez ohľadu na to, kto sedí na stoličke premiéra päťmiliónovej krajinky.
Problém dlhov v Európe sa nevyriešil, dnes je o ňom tichšie, zajtra môže prepuknúť naplno v hociktorom štáte alebo veľkej banke. To, že sa zdá utlmený, je výsledok tlačenia peňazí „z čistého vzduchu“, za ktorými nie sú reálne hodnoty. V porovnateľných problémoch nie je len Európa, ale aj USA, kde federálna banka (Fed) tlačí ako besná do obehu ďalšie a ďalšie stovky miliárd dolárov, Japonsko a Čína s jej gigantickou stavebnou bublinou a stovkami ľudoprázdnych „miest duchov“ veľkosti Bratislavy.
Ceny ropy po celý minulý rok kolísali okolo 100 až 110 dolárov za barel, v eurovom vyjadrení dosiahli vlani historické rekordy. Je teda najmenej trojnásobne drahšia ako pred rokom 2005. Taká cena tzv. čierneho zlata síce umožňuje drahú ťažbu ropných pieskov a bridlíc v USA a Kanade, ale bráni hospodárskemu rastu. Bez neho sú dlhy nesplatiteľné.
Svetové ceny potravín – napríklad index FAO – sa vlani držali iba o málo nižšie ako v rekordnom roku 2011, keď viedli k vlne arabských revolúcií. Rok 2012 bol extrémne suchý v USA, najväčšom exportérovi potravín na zemeguli. To, že ich ceny zatiaľ nestúpli, je okrem iného dôsledok postupného rozpúšťania svetových zásob zrnovín. Tie za poslednú dekádu klesli zo 107 na 74 dní. Na premietnutie dôsledkov sucha v USA do cien potravín ešte len čakáme.
Nesplatiteľné dlhy, inflačné peniaze, drahá ropa a potraviny – to sú základné vstupné parametre pre tento rok, aj pre tie budúce. Znamenajú to, že mnohé ďalšie krajiny čaká po vyčerpaní vnútorných rezerv, z ktorých dnes žijeme aj my, osud neslávne známych PIGS-ov.
Najväčší výsledok Ficovho prvého roka pri moci je nie to, čo spravil – teda oddával sa blúzneniu o „naštartovaní rastu“ (z eurofondov?) a rozbabrávaní úsekov diaľnic – ale to, že republiku ani len nezačal pripravovať na to, čo nás neminie. Vláda nielenže plytvá vzácnymi zdrojmi a nepomáha ľuďom, ale ich aj rečami o raste nebezpečne zavádza a udržuje v stave naivnej nepripravenosti na ďalší vývoj. Opozícia robí presne to isté, takže si nemajú čo vyčítať.
Vzhľadom na hlboké nepochopenie reality má Robert Fico ako človek pred sebou iba dve možnosti: odísť do stratena ako iný, donedávna všemocný premiér, alebo sa na niekoľko rokov zabezpečiť tým, že sa pokúsi stať prezidentom. Či sa mu to podarí, bude omnoho viac ako od neho alebo od kandidátov bezmocnej opozície závisieť od toho, kedy sa globálna ekonomická kríza naplno rozbehne.