Tankodróm
Symbolom dnešného Slovenska, ktoré má stále ďaleko od prekvitajúcej krajiny, sa stali výtlky na cestách.
Roky opomínaný problém sa nám teraz vracia ako bumerang. Má tri aspekty: finančný, technologický a takpovediac ekologický.
To, že na opravy ciest vynakladáme žalostne málo peňazí (aj v porovnaní so susednými krajinami) je všeobecne známe. Ak povedzme Bratislava dáva ročne na opravy komunikácií len zhruba desatinu z toho, čo Praha (nehovoriac o susednej Viedni), nemôžeme čakať, že budeme mať rovnako dobré cesty. Menej peňazí znamená horšie vozovky. To by si vari mohli uvedomiť i všetci tí, ktorí neustále vyhlasujú, že potrebujeme „menej štátu“. Protiklad medzi súkromným a verejným azda nikdy nebol väčší – o čo kvalitnejší vozový park, o to rozbitejšie cesty. Rovnako paradoxné je zistenie, že cesty sa väčšinou opravujú tým najhorším možným spôsobom – studeným asfaltom, ktorý je však zároveň najdrahší! Pritom existujú technológie, ktoré sú oveľa účinnejšie, a pritom lacnejšie.
Tretí aspekt sa týka nárastu intenzity cestnej nákladnej dopravy. Kamióny prechádzajúce cez malé obce a mestá nielenže znepríjemňujú ľudom život, ale vážne poškodzujú cesty, ktoré na to neboli vôbec stavané. Myšlienka plošne zakázať kamiónovú dopravu na cestách druhej a tretej triedy má preto svoje opodstatnenie.
K celkovému zlepšeniu situácie na našich cestách by však najviac pomohlo, keby sa časť dopravy presunula na koľajnice. To by však kompetentní museli uvažovať strategicky. Zníženie poplatku za železničnú dopravnú cestu, ktorý na Slovensku patrí k najvyšším v Európe, by mohlo byť tým prvým správnym krokom.