Financovať, ale čo?
Štát tvrdí, že chce vypracovať nový model financovania cirkví a náboženských spoločností.
Cirkvi a náboženské spoločnosti tvrdia, že s tým v zásade nemajú problém. Podotýkajú len, že nový model by mal byť spravodlivý a nemal by nikoho poškodzovať. Štát na to odpovedá, že práve taký model má na mysli. Kde je teda problém?
Na túto otázku existuje jednoduchá odpoveď: sotva môže niekto vypracovať nový model financovania cirkví, ktorý by bol spravodlivý a nikoho by nepoškodzoval, keď nik presne nevie, čo všetko sa tu vlastne financuje.
Je podivuhodné, že niekto môže poberať z peňazí daňovníkov milióny eur bez toho, aby sa unúval priznať, čo všetko vlastní a aký majetok teda za naše spoločné peniaze spravuje. No nielen to. Podivuhodné je tiež, že to doteraz nijako zvlášť netrápilo ani správcov všetkých tých spoločných peňazí – predstaviteľov štátu.
Nejde tu o nenávisť či závisť. Cirkvi napríklad spravujú množstvo národných kultúrnych pamiatok, na ktorých by malo záležať všetkým, aj neveriacim. Lenže my nevieme, čo všetko spravujú. Nevieme, čo všetko po roku 1993 zreštituovali, o čo všetko sa súdia, nevieme, čo všetko išlo odvtedy vinou našej skvelej justície do stratena. My máme iba platiť. Čo si budeme hovoriť, v našom priestore bola cirkev – zvlášť tá najväčšia, rímskokatolícka – tradične úzko zviazaná so štátom. Trón a kríž boli dve strany jednej mince. Je to dnes radikálne inak?
Štát, ktorý si do rodného listu zapísal, že je svetský a neviaže sa na nijaké náboženstvo či ideológiu, sa v praxi správa, akoby cirkev – a opäť, zvlášť tá najväčšia, rímskokatolícka – plnila nejaké jeho dôležité funkcie. Také, ktorých sa štát na papieri zriekol, no v reáli po nich neustále poškuľuje.
A tak sa slovenskí kresťanskí demokrati správajú, akoby autori ich politického programu sedeli v Konferencii biskupov a slovenskí sociálni demokrati zasa prizývajú cirkevníkov rovno do svojho poradného kolégia.
Nikde nie je napísané, že ten alebo onen model financovania cirkví je najspravodlivejší či najvýhodnejší pre štát i cirkvi. Dôchodcovia či nezamestnaní u nás dane neodvádzajú. Na financovanie čisto z daňovej asignácie by tak mohli napríklad doplatiť viaceré menšie cirkvi. Možno by stál za úvahu hybrid, v rámci ktorého by štát v určitom pomere financoval udržiavanie pamiatok a veriaci by financovali svoj klérus.
Všetky podobné úvahy budú však iba jalovou teóriou, dokiaľ nebude jasné, o akom majetku a o akých počtoch veriacich je tu reč. Majetok sa zistí jeho súpisom. Počet veriacich zasa tým, že sa ľudia prihlásia k tej-ktorej cirkvi. Nie pri sčítaní ľudu, ale pri sčítaní daní. Až keď sa takto vyčistí stôl, bude možné očakávať, že sa svetský štát začne s cirkvami rozprávať ako rovný s rovnými.