Znamenia doby
Robert Fico, Peter Kažimír a Peter Žiga by v pondelok mali v Spojených štátoch rokovať s predstaviteľmi U. S. Steelu o ďalšom zotrvaní ich oceliarne na Slovensku. Aké symbolické. Nie podnikatelia a podniky sa dobýjajú k predstaviteľom vlád, aby mohli robiť biznis, ale presne naopak: predstavitelia vlád klopú na dvere firemných centrál, aby podniky, prepánajána, neprestávali robiť biznis.
Pochopiteľne, v takomto svete je v poriadku, keď premiér s ministrami financií a životného prostredia odletia do Pittsburghu presviedčať oceliarov, aby zostali v Košiciach ešte aspoň rok, dva, tri…
Keby naši činitelia leteli do Spojených štátov na oficiálnu vládnu návštevu, bola by to otázka politickej prestíže. Takto je to otázka prežitia fabriky, ktorá dáva priamo prácu zhruba jedenástim tisícom zamestnancov a nepriamo ešte ktovie koľkým ďalším. Politická prestíž je fajn, ale nevyrovná sa pravidelnému príjmu pre desaťtisíc rodín.
Najmä nie v krajine, v ktorej je nezamestnanosť tesne pod pätnástimi percentami a ktorá kedysi stavila všetko na jednu kartu: okamžitý hospodársky rast a okamžitá zamestnanosť prostredníctvom pobočiek veľkých koncernov, ktoré k nám prilákame všemožnými výhodami. Daňovými prázdninami, dotáciami na pracovné miesta, príspevkami na rekvalifikáciu… a samozrejme, našimi nízkymi mzdami. Napríklad len v rokoch 2001 až 2008 takto slovenské vlády schválili pre rozličné firmy investičné stimuly za vyše tridsať miliárd slovenských korún.
Príchod U. S. Steelu sa v rokoch 1999 až 2000 upiekol vo vláde. Bez nej sa teda nezaobíde ani rozhodnutie firmy zostať u nás ešte chvíľu. Čo to bude tentoraz?
Oficiálne nevieme nič, keďže americký investor si neželal, aby sa zverejnili informácie o vládnej ponuke. Neoficiálne sa spomínajú napríklad výhodnejšie výkupné ceny elektriny alebo zľavy na emisné povolenky.
To prvé, alebo aspoň čosi podobné, naznačovali slová ministra hospodárstva Tomáša Malatinského o možných takých opatreniach, „aby ich energetická nákladovosť bola nižšia“. To druhé zasa naznačuje samotná prítomnosť ministra životného prostredia v slovenskej delegácii v USA.
Na jednej strane bude lepšie, ak Američania zostanú, pretože alternatívy, o ktorých sa hovorilo, nestáli za veľa. Ak by boli predali fabriku ruským či ukrajinským investorom, skôr či neskôr by sa časť výroby od nás odsťahovala a v Košiciach by sa masovo prepúšťalo (oceliarska kolektívna zmluva to síce vylučuje, ale iba do konca roku 2014).
Na druhej strane však neveselo skonštatujme, že pre nás pokračuje sága predávania sa pod cenu. Je to také groteskné znamenie doby. Na kongresoch biznismenov a ich lobistov sa reční o kapitalizme a trhovom hospodárstve. My sa zatiaľ v daniach skladáme na to, aby nás láskavo zamestnávali.