Cena za záchranu
Cyperskí predstavitelia dokázali aspoň v hodine dvanástej potiahnuť za záchrannú brzdu. Ich „cestujúci“, občania Cypru, popadajú na zem, mnohí pritom utrpia zranenia.
Rovnako ako v prípade vlaku i tu však platí, že bez záchrannej brzdy mohla byť katastrofa oveľa horšia.
Každý, kto žiadal Európsku úniu o pomoc, musel zaplatiť svoj vlastný diel ceny za záchranu. V Grécku, ktorému pripadla tá smutná česť stať sa prvou takou krajinou, išiel ten diel až na hranicu únosnosti. No šetriť a škrtať výdavky museli v tej či onej miere aj inde. Logická a správna otázka, či je spravodlivé, aby ľudia týchto krajín znášali dôsledky zlých rozhodnutí, ktoré urobil niekto iný, je jedna vec. Druhá vec je ukázať Nemcom, Francúzom, ale hoci aj Slovákom, že ich peniaze nie sú milodarmi, ale pôžičkami. Aspoň čiastočne.
Špecifickosť Cypru je v tom, že jeho reálne možnosti sú mnohonásobne menšie, než by sa mohlo zdať podľa parametrov jeho bankového sektora. O koľko by sa napríklad museli na Cypre zvýšiť dane z príjmu, aby necelý milión jeho obyvateľov dal dohromady tých 5,8 miliardy eur, ktoré sú cyperským dielom ceny za záchranu? O tisíc percent?
To je prvá okolnosť, ktorá urobila z Cypru prípad sám osebe. Druhou okolnosťou bola hrozba, že Angela Merkelová by nedokázala nemeckých daňovníkov – jej potenciálnych voličov v septembrových voľbách – získať pre záchranu bankového sektora, v ktorom majú zaparkované svoje miliardy aj také osoby, aké by v Nemecku stíhal zákon. Najmä osoby ruskej proveniencie. Treťou okolnosťou je fakt, že prípad Cypru už nevyvolal pocit ohrozenia európskej spoločnej meny. Časy, keď každý nový problém okamžite vyvolával úvahy o krachu eura a konci eurozóny, sú preč. Aspoň nateraz.
Cyperskí politickí predstavitelia sa po celý uplynulý týždeň pokúšali kľučkovať a uhýbať pred realitou, obsiahnutou v spomínaných troch bodoch. Pochopiteľne, napokon ich dostihla, príslovečných päť minút pred dvanástou. Bez desaťmiliardovej pomoci od EÚ a MMF by Cyprus čelil blížiacemu sa (a neodvratnému) bankrotu. Bez predĺženia linky medzi cyperskými bankami a Európskou centrálnou bankou by okamžite čelili bankrotu najväčšie cyperské banky.
Finančná katastrofa by sa tak či onak nevyhla ani tým najbohatším klientom cyperského daňového raja, ktorých sa cyperskí politici tak zúfalo po celý týždeň pokúšali ochrániť. Ich straty by boli v konečnom dôsledku oveľa vyššie, než sú tie, ktorým čelia v rámci jednorazového zdanenia a v rámci organizovaného „rozpustenia“ druhej najväčšej banky na ostrove. Čo je však ešte dôležitejšie, vklady „normálnych“, menších klientov cyperských bánk zostanú uchránené.
Ak by cyperskí predstavitelia neurobili racionálne rozhodnutie aspoň po tom, čo už vyskúšali všetky iracionálne, Cyprus by sa pravdepodobne stal prvým štátom, „vyhodeným“ z eurozóny. No nebolo by to preto, lebo sa nedal zachrániť, ale preto, lebo jeho predstavitelia nechceli.