Suity a jednohubky
Slávna minulosť v háji, do ďalších volieb ďaleko. Slovenská pravica sa drobí ako tvaroh. Keď to takto pôjde ďalej, v Národnej rade bude sedieť osemdesiattri poslancov Smeru a šesťdesiatsedem poslancov prináležiacich k najmenej dvadsiatim rozličným opozičným zoskupeniam. Vidíte, a to sme sa kedysi smiali Igorovi Matovičovi a jeho strane-nestrane. Ukazuje sa, že bol vizionár: slovenská pravica neochvejne kráča k jeho modelu.
Koľko im v SaS vydržali ich údajné chlapské dohody a prístup v štýle „nič sa nedeje, veď je to normálne“? Necelé dva týždne po kongrese? Veru, asi toľko trvalo, kým SaS dobehla to, čo je v politike skutočne „normálne“. Po á, predseda sa obklopuje ľuďmi, ktorým verí, po bé, predseda neverí ľuďom, ktorí verejne prejavili ochotu obklopiť nejakého iného predsedu. Inými slovami, ten, kto je dnes dianím v strane Richarda Sulíka úprimne prekvapený, môže sa sťažovať iba na vlastnú neskúsenosť alebo naivitu.
Tak to predsa chodí v stranách, v ktorých je za lídrom zoradená suita jeho klonov. Jedného dňa ktorési klony pojmú trochu iný názor na to, ako by mala strana pôsobiť na ľudí a ako by na nich určite pôsobiť nemala, a nešťastie je hotové.
To je aj prípad Jozefa Kollára a tých, čo stáli za ním pri jeho pokuse prevziať vedenie strany. Ich odchod zo strany „Sulík a Suita“ je otázkou času. A súdiac podľa rýchlosti, s akou sa po ich pokuse o zmenu začal rozpad SaS, ten čas bude prekliato krátky.
Tak to predsa chodí v stranách, ktoré si zakladajú na tom, že neuznávajú žiadnu zastaranú stranícku byrokraciu: u nás sa všetko rieši jednoducho a rýchlo, bla bla bla… Lenže ono práve tá byrokracia obvykle pomáha politickým stranám prežiť. V niektorých (ani jedna taká na Slovensku nepôsobí) dokonca pomáha prežiť aj viacerým odlišným názorovým prúdom, zvaným frakcie.
Ak sa stranám ako SaS hovorí jednohubky, nie je to preto, že by ich chcel niekto stoj čo stoj uraziť, ale preto, lebo skrátka sú jednohubkami. Dnes sa na ne začínajú u nás meniť takmer všetky strany napravo od stredu… Tvaroh sa miesi a prudko mení tvary. Aj konzistenciu? Môžeme si tipnúť: na ktorom z najbližších podujatí Radoslava Procházku, Daniela Lipšica či Lucie Žitňanskej sa objaví Jozef Kollár? A koľko mu potrvá, kým pripustí, že bolo asi predsa len chybou zhodiť svoju vlastnú vládu, čím rituálne poruší najväčšie a najsmrteľnejšie tabu sulíkovcov?
A keď už sme pri tom, tipnúť si tiež môžeme: kedy nás čaká slávnostné vyhlásenie zjednotenej „novej pravice“, ktorá sa vzápätí s nožmi a vidličkami vrhne na tú „starú“? Takúto úvahu by sa patrilo zakončiť nejakým, prepytujem, ponaučením. Lenže čo tu napoučujete, keď nepoučiteľnosť patrí priamo ku genetickej výbave slovenských politikov a slovenskej politiky? Jediný, u koho má ešte nejaký zmysel dúfať, že je poučiteľný, je volič. Aj to nie každý.