Televízne Dvojky
Slovenské komerčné televízie už dávno rezignovali na divácku cieľovú skupinu, do ktorej sa počítam aj ja. Teda na ľudí, ktorí apriori neodmietajú čo len vlastniť televízny prijímač, naopak, pustia si ho radi, ale netúžia po farmárskom, panelákovom, rytmusáckom či rasistickom vymývaní mozgov. A už vôbec nie po negatívnej energii, ktorá z takejto televízie striehne na každom kroku, hoci sa s typickou žoviálnosťou tvári ako výkvet veselej mysle.
Ignorantský postoj komerčných televízií k „stravníkom“ (napríklad takej) českej Dvojky sa dá pochopiť. Biznis je biznis, reklamný koláč miesený píplmetrami nepustí. Čo je príčina a čo dôsledok tvorby a vysielania bezduchých programov, či prirodzená národná prostoduchosť alebo zámerná mediálna manipulácia národa smerom k „prirodzenej“ prostoduchosti, po tom nech pátrajú odborníci. Ja sa medzitým nenápadne presuniem do RTVS.
Za posledných niekoľko mesiacov sa slovenský verejnoprávny okruh konečne dôslednejšie popasoval s uchopením pojmu verejnoprávnosť. Ten je u nás ešte stále viac zneužívaným ako v prospech (aj menšinového) diváka využívaným slovom. Vysielanie Dvojky, a sem-tam už aj Jednotky, začína nadobúdať rozmer toho, čo si väčšina z nás predstavuje pod vysielaním verejnej služby. Môžeme sledovať kvalitné dokumenty, dramaturgia sa nebojí kontroverzných tém investigatívnych žurnalistov a žurnalistiek, siaha po historických témach, vysiela kinematografické skvosty bez litrov kečupu, hrabe sa v archívoch.
Pri dokumentoch ako je ten o otrasných praktikách firmy Monsanto, giganta zneužívania GMO, sa až tají dych pri konšpiračnej otázke, čo hrozí ľuďom, ktorí tento druh dokumentov tvoria a vysielajú. A na druhej strane tej istej – kvalitnej vysielacej mince sa diváčka/divák teší, že máme na Slovensku neuveriteľne zaujímavé ženy, ktoré sa svojou inakosťou (našťastie pre ne aj pre nás) tak vymykajú „normálu“, až sa stávajú nesmierne inšpiratívne. Dokumentárne filmy troch tvorkýň s titulom Iné ženy sú perlou, ktorou by sa pokojne mohla pýšiť akákoľvek dobrá televízia. A mohla by som pokračovať.
Môj zámer konečne RTVS oceniť spokojným slovom však opäť narušila zabehaná, mačisticky arogantná, „klasika“, ktorá sa traduje už desaťročia a ktorá zjavne nikomu neprekáža. Zmena vysielania. Do uvedenia investigatívneho dokumentu tento týždeň opäť bez výstrahy zasiahla svalnatá ruka, či v tomto prípade svalnatá noha trhu. Chlapi si môžu ísť otvoriť pivo, na Dvojke ide futbal. A kto sa tešil na plánovaný program, jeho šťastie, môže si nájsť hodnotnejší spôsob trávenia voľného času, ako je bohapusté vysedávanie pred televíznou obrazovkou.
Ak som mala v posledných týždňoch pocit, že deštrukčný vplyv športovej redakcie na spoľahlivosť programového plánu RTVS slabne, zmýlila som sa. A opäť som prepla na českú Dvojku. Tam svoj program totiž vždy spoľahlivo nájdem.